Nádej, z prísľubu vzkrieseného Ježiša – pápež František v katechéze
...Nie náhodou je medzi kresťanskými symbolmi nádeje jeden, ktorý sa mne veľmi páči: je ním kotva. Ona vyjadruje, že naša nádej nie je vágna; netreba si ju zamieňať s premenlivým pocitom toho, kto chce dychtivo zlepšiť záležitosti tohto sveta len na základe sily vlastnej vôle. Kresťanská nádej totiž korení nie v príťažlivosti budúcnosti, ale v istote toho, čo nám Boh sľúbil a čo uskutočnil v Ježišovi Kristovi. Ak nám on garantoval, že nás nikdy neopustí, ak počiatkom každého povolania je jeho «Nasleduj ma!», s ktorým nás uisťuje, že zotrvá vždy pred nami, prečo sa teda báť?
S týmto prísľubom môžu kresťania kráčať kdekoľvek. Aj krížom cez zranené časti sveta, kde sa veci nevyvíjajú dobre, my sme medzi tými, ktorí aj tam naďalej dúfajú. Žalm hovorí: «I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou» (Ž 23,4). A práve tam, kde sa rozmáha tma, je treba udržiavať zapálené svetielko.
Pápež František : Milosrdenstvo otvára myseľ a srdce
..Milosrdenstvo sa nám vo svetle Veľkej noci dáva vnímať ako pravá forma poznania. A toto je dôležité: milosrdenstvo je opravdivou formou poznávania. Vieme, že poznávame mnohými formami: poznávame cez zmysly, poznávame prostredníctvom intuície, cez rozum a ešte ďalšími formami. V poriadku. Možno poznávať aj cez skúsenosť milosrdenstva, pretože milosrdenstvo otvára bránu mysle pre lepšie porozumenie Božieho tajomstva a našej ľudskej existencie. Milosrdenstvo nám dáva pochopiť, že násilie, nenávisť a pomsta nemajú žiadny zmysel, a že prvou obeťou je ten, kto v sebe tieto postoje živí, pretože sa oberá o svoju vlastnú dôstojnosť.
Zo zamyslenia pátra Milana Bubáka SVD: Čo mám z Ježišovho zmŕtvychvstania?
..Možno ste počuli o náhrobku nazvanom Newgrange, ktorý sa nachádza v Írsku asi 60 km severovýchodne od Dublina. Má asi 5000 rokov a je postavený tak, že do hrobky, ktorá je v jeho strede, vedie zvonka asi 18 metrová chodba, ktorá je stále tmavá. Čo je na nej zvláštne je to, že do tejto chodby raz za rok predsa len prenikne svetlo a to vždy 21. decembra, v deň zimného slnovratu. Vtedy celých 17 minút cez celú 18 metrovú chodbu preniká ostrý slnečný lúč až do samotnej hrobky. Čo stavitelia tohto náhrobku chceli týmto povedať? Myslím, že tým chceli vyjadriť svoju nádej. Lúč svetla preniká do hrobky v tom najtmavšom čase roka, kedy sú dni najkratšie a noci najdlhšie. A tak aj náš život nikdy, ani v tých najchmúrnejších svojich udalostiach, nikdy nepostráda nádej.
A presne toto je to, čo nám všetkým, tebe i mne, ponúka aj Ježiš v udalosti svojho zmŕtvychvstania. Sv. Pavol hovorí: Kristus vstal zmŕtvych „ako prvotina zosnulých.“ (1 Kor 16, 20) Ako prvotina znamená, že on bol prvý a za ním nasledujeme my. Hrob nie je naším definitívnym koncom. Za nim nasleduje sláva vzkriesenia. A to nielen v tom doslovnom, ale aj v prenesenom slova zmysle. Lebo dôsledkom toho, že náš život nekončí, je potom to, že aj veci v ňom naberú nový zmysel. V našom živote potom nemajú miesto beznádeje, starosti, smútok, zúfalstvo. Toto je skutočný zmysel Ježišovho zmŕtvychvstania. Keby sme vedeli, milí priatelia, túto skutočnosť naplno absorbovať a uveriť jej, naše životy by dostali novú kvalitu.
Z príhovoru pápeža Františka pri veľkonočnom požehnaní Urbi et Orbi
...My všetci, keď dovoľujeme vládnuť hriechu, strácame správnu cestu a blúdime ako stratené ovce. No sám Boh, náš Pastier, prišiel, aby nás hľadal; a aby nás zachránil, znížil sa až po pokorenie kríža. A dnes môžeme ohlasovať: „Dobrý Pastier, ktorý dal život za svoje ovečky a neváhal za ne podstúpiť smrť na kríži, vstal z mŕtvych. Aleluja!“ (Rímsky misál, Štvrtá veľkonočná nedeľa, Spev na prijímanie).
Cez všetky veky sa vzkriesený Pastier neunavuje hľadať nás, svojich bratov, zblúdených na púšťach sveta. A znakmi umučenia – ranami svojej milosrdnej lásky – nás priťahuje na svoju cestu, cestu života. Aj dnes berie na svoje plecia mnohých našich bratov a sestry utláčaných zlom v jeho rôznych formách.
Z homílie R. Cantalamessu: Kríž stojí, kým svet sa točí
...Bolo povedané, že «zabiť Boha je najhoršia samovražda», a to je to, čo sčasti vidíme. Nie je pravda, že «kde sa narodí Boh, tam zomrie človek» (J.-P. Sartre); opak je pravdou: kde zomrie Boh, zomrie človek.
Surrealistický maliar z druhej polovice minulého storočia (Salvador Dalí) namaľoval kríž, ktorý sa zdá byť proroctvom tejto situácie. Ohromný kríž, vesmírny, s Kristom, rovnako mohutným, videním z výšky, s hlavou naklonenou smerom dole. Pod ním však nie je pevná zem, ale voda. Ukrižovaný nie je zavesený medzi nebom a zemou, ale medzi nebom a tekutou časťou sveta.
Tento tragický obraz (v pozadí je aj oblak, ktorý môže pripomínať atómový oblak), obsahuje však aj jednu potešujúcu istotu: je tu nádej aj pre tekutú spoločnosť ako je tá naša! Je tu nádej, pretože nad ňou „stojí Kristov kríž“. To je to, čo nám dáva opakovať liturgia Veľkého piatku každý rok slovami básnika Venanzia Fortunata: «O crux, ave spes unica» - Buď pozdravený kríž, jediná nádej sveta.
Z katechézy pápeža Františka : Nádej sveta a nádej kríža
....Ak sa ma niekto z vás opýta: „Ako sa rodí nádej?“ [odpoviem]: „Z kríža. Hľaď na kríž, hľaď na ukrižovaného Krista a odtiaľ k tebe príde nádej, ktorá viac nezmizne, ktorá trvá až po večný život“. A táto nádej vyklíčila práve vďaka sile lásky: lebo láska, ktorá «všetko dúfa, všetko vydrží» (1 Kor 13,7), láska, ktorá je Božím životom, obnovila všetko k čomu sa dostala. Tak na Veľkú noc Ježiš premenil náš hriech na odpustenie tým, že ho vzal na seba.
Počujte dobre aká je to premena, ktorú robí Veľká noc: Ježiš premenil náš hriech na odpustenie, našu smrť na zmŕtvychvstanie, náš strach na dôveru. To je dôvod, prečo sa tam, na kríži, rodí a neustále znovuzrodzuje naša nádej; to je dôvod, prečo s Ježišom môže byť každá naša temnota premenená na svetlo, každá prehra na víťazstvo, každé sklamanie na nádej. Každé, áno každé. Nádej prekonáva všetko, lebo sa rodí z lásky Ježiša, ktorý sa urobil takým ako pšeničné zrnko v zemi a umrel preto, aby dal život, a z toho života plného lásky prichádza nádej.
Z dnešnej rannej homílie pápeža Františka:
...„Pozývam vás, aby ste dnes venovali päť až desať minút sediac, bez rádia, bez televízie, po sediačky a uvažovali nad vlastným príbehom: nad požehnaniami i nezdarmi, nad všetkým.
- « prvá
- ‹ predchádzajúca
- …
- 22
- 23
- 24
- 25
- 26
- 27
- 28
- 29
- 30
- …
- nasledujúca ›
- posledná »
články a blogy