Pri liturgii sa používa mnoho kovových predmetov. Každý kov má svoje špecifické vlastnosti, s ktorými sú spojené výhody i nevýhody, preto je dôležité poznať ich a podľa nich postupovať.

Starostlivosť o všetky kovové predmety musí byť taká, aby sa predmet neničil a zachoval sa pre budúce použitie v čo najlepšom stave. Starostlivosť o vzácne predmety sa musí zveriť odborníkom. S odborníkmi je potrebné konzultovať aj postupy, ktorých výsledok nie je celkom istý.

Vo všeobecnosti sa treba vyhnúť všetkým agresívnym a nevratným zásahom. Kotúčové leštičky a drôtené kefy môžu byť efektívne v kovospracujúcom priemysle, ale pre liturgické predmety sú nevhodné. Pri tomto spôsobe opracovania kovu sa z predmetu odstraňuje vždy vrchná vrstva kovu a tým sa umelecký predmet ničí.

Abrazívne prostriedky — brúsne a leštiace pasty, prášky — sa môžu len ojedinele a veľmi opatrne použiť na mosadzné svietniky ak sú veľmi znečistené a iba na hladké plochy bez zdobenia. Inak sa im treba spravidla vyhnúť.

Čistenie od vosku viď v stati sviece a svietniky.

Odlomené či odpadnuté časti ukladáme vždy samostatne spolu s popisom z akého predmetu (prípadne časti predmetu) časť pochádza spolu s ďalšími informáciami. Ak sa nevie z ktorého predmetu úlomok pochádza, treba označiť aspoň miesto nálezu. Je dobré zaznačiť aj dátum. Odborníci často vedia zistiť odkiaľ úlomok pochádza, hoci laikom sa to môže zdať nemožné, môže byť totiž aj z veci, ktorá je dávno na inom mieste. Úlomky sa nikdy nevyhadzujú! Kartička s informáciami sa priviaže na predmet, alebo sa vloží spolu s predmetom do sáčku a ten sa vloží do krabice na to určenej. Reštaurátori vás za túto obetavosť pochvália.

Reštaurované kovové povrchy, ktoré sú ošetrené voskovaním alebo lakovaním, sa čistia iba suchou mäkkou handričkou, v nevyhnutnom prípade vodou, príp. bežným prostriedkom na riad (Jar), potom sa musia dobre utrieť a vysušiť.

Nereštaurované kovové povrchy sa musia čistiť a konzervovať podľa charakteristických vlastností jednotlivých kovov.

Meď, mosadz, alpaka — pakfong a cín (často s prímesou olova), ktoré sa najčastejšie používajú na výrobu sakrálnych predmetov, na vzduchu prirodzene oxidujú a tak menia svoj vzhľad. Mosadz a meď tmavnú do červenohneda, potom do hneda, tmavohneda až do čierna, ak sa na podvrch dostane voda, prípadne kyseliny, vytvorí sa aj bledozelená medenka — je jedovatá. Alpaka a cín prirodzene černajú. Tieto povrchy sa dajú vyčistiť bežnými prostriedkami na kov. Prostriedky typu Sidol treba používať veľmi opatrne — nikdy nie na pozlátené, alebo postriebrené plochy. Po ich použití sa musia plochy a záhyby dobre umyť vodou a saponátom (Jar) a vyčistiť jemnou kefkou, inak vedú k zrýchlenému zhoršeniu stavu (zanedbané miesta rýchlo zozelenajú a vyzerajú horšie ako predtým). Po umytí sa musia hneď dobre vyleštiť a vysušiť. Mosadzné predmety sa môžu ochrániť tenkou vrstvou silikónového oleja. Ak sa rovnomerne nanesie, zabráni prístupu vzduchu a vody, takže predmet oxiduje pomalšie a nezachytia sa na ňom nečistoty (chytá však prach, preto ho treba občas utrieť).

Drahé kovy zlato, striebro
Čisto zlaté predmety sú zriedkavé, väčšinou ide o predmety strieborné, medené, mosadzné — pozlátené. Pri manipulácii s nimi treba zvláštnu opatrnosť, lebo vrstva zlátenia je vždy veľmi tenká a ak sa ošúcha, prejavia sa vlastnosti základného kovu. Zlato smo o sebe je veľmi stabilné a nepotrebuje zvláštnu údržbu.
Striebro oxiduje veľmi ľahko a nadobúda postupne šedú a napokon čiernu farbu. Ak chceme zachovať strieborný predmet čo najdlhšie čistý, treba zamedziť prístupu vzduchu a vlhkosti. Predmety z drahých kovov sú krehké a ľahko sa lámu, preto pri ich čistení musíme byť veľmi opatrní. Používame iba mäkké textílie, najlepšie bavlnu. Nikdy nie papier, papierové vreckovky, umelé vlákna a hrubé tkaniny. Taktiež nikdy nepoužívame abrazívne čistiace prostriedky, brúsne a leštiace pasty, prášky, drôtené kefy a pod. Používa sa tzv. ružová vata na drahé kovy (Auron), alebo iné špeciálne prostriedky priamo určené na drahé kovy. Po použití takýchto prostriedkov je taktiež potrebné predmet dobre umyť a vysušiť, ako je opísané vyššie.

Mimo liturgie je vhodné kovové predmety chytať vždy v bavlnených rukaviciach a pred uložením ich utrieť suchou najlepšie bavlnenou handričkou. Pot a iné látky, ktoré sa vždy nachádzajú na ľudských rukách (aj keď ich nevidieť a ruky sú čerstvo umyté) pôsobia na kovové predmety agresívne a sú jedným z najväčších zdrojov ich oxidácie.