List bratom

Spoznali sme sa pred pár rokmi vďaka zvláštnemu nápadu mojich predstavených. Vraj, aby som pomohol špirituálovi. Ja, také ucho, štvrtáčik v seminári. Svätá poslušnosť. Napriek tomu, že sa mi do toho nechcelo, nevedel som, čo sa odo mňa očakáva a teda ani čo mám robiť. No a keď takto neviem, tak znervózniem. Ešteže náš špirituál Ľubo vie svojím nákazlivým smiechom odľahčiť aj čo sa inak nedá. Tak sme si posedeli, povedali...

Začal som vyvýjať prvú "činnosť v pastorácii povolaní." Spočívala v tom, že som sa postavil do seminárnych dverí a vítal som takých prestrašených mladíkov, ktorý prišli na propedeutické stretnutia. Takí ste boli vtedy milí... Ktosi mi tuším aj chcel vykať, ale jak som zazrel, tak ho to prešlo. Potom v septembri niektorí z Vás nastúpili, po čase niekto vystúpil či prestúpil...

Včera ste, moji drahí bratia, stáli pred oltárom a stali ste sa diakonmi. Ani sa mi veriť nechce. Zdá sa mi až neuveriteľné, ako ten čas letí. Toť ste vyľakaní vchádzali prvýkrát do seminára a teraz... Zasa vyľakaní... Alebo nie? Azda o to viac plní dojatia, očakávania, nádejí. Teda, neviem, či ste ich tak plní, ale myslím, že áno. Z vlastnej skúsenosti. Chcel som Vás včera vidieť; tešiť sa z toho, že ste podrástli a predsa ste si zachovali vlastnú tvár. No nemohol som pre pastoračné povinnosti (predsa len, z Albáska je to aj kus ďaleko) a bolo mi to aj kus ľúto...

Chcem vám, moji milovaní bratia popriať, aby ste boli tým, čím byť máte - diakonos je služobník. Viete to. Služobníkmi sa nestávate len v období medzi diakonskou a kňazskou vysviackou. Je to na celý život. Je to služba milosrdenstva. Telesného i duchovného. Znamená to byť ochotný stáť pri slabých a chorých. Zastať sa tých, čo toho nie su schopní sami. Hlásať Slovo vhod i nevhod. Potešovať zarmútených. Jedným slovom, tak, ako to píše sv. Pavol: "stal som sa všetkým pre všetkých, aby som zachránil aspoň niektorých". Zažijete aj kruté paradoxy odmietnutia ponúknutej lásky, pohŕdania milosrdenstvom. Nevadí. Aj toto je láska. Takto rastie. V rozhodnutí darovať sa nanovo aj napriek odmietnutiu, pohŕdaniu či znechuteniu. Sv. Ján z kríža píše, že "účelom lásky je, aby zraňovala". Diakon je ten, kto miluje svoju službu, kto sa nechá raniť láskou. Nie pre službu samotnú, ale pre Toho, ktorý ho do tejto služby povolal. A toto Vám chcem popriať. Aby Vaša diakonia bola skutočnou agapé - láskou, ktorej jedinou mierou je nezmerateľná láska.