Z rannej homílie pápeža Františka: Malé krásy pominú, veľká krása je Boh

..„Samotný Boh je tou najväčšou krásou“. Hovorí to aj žalm: „Nebesia rozprávajú o kráse Boha“. Problémom človeka však je, že často sa klania tomu, čo je len odrazom tejto nádhery a čo aj tak jedného dňa vyhasne. Alebo ešte horšie, že posluhuje ešte prchavejším pôžitkom.

Svätý Otec v homílii zdôraznil dva druhy modlárstva, do ktorých môže upadnúť aj ten, kto má vieru. Prvé liturgické čítanie (Múd 13,1-9) a žalm (19,2-3.4-5) hovoria o „kráse stvorenstva“, avšak zdôrazňujú aj pochybenie „tých, čo pri týchto pekných veciach nie sú schopní hľadieť na to, čo je za nimi, čiže transcendentnosť“, povedal pápež. To, čo v sebe tento postoj skrýva, nazval pápež František „modloslužba imanencie“. Takto sa človek pristaví pred nejakou krásou, no bez preniknutia k tomu, čo je za ňou:

„Pripútali sa k tomuto modlárstvu; sú zasiahnutí úžasom nad silou a energiou týchto vecí. Nepomysleli na to, o koľko vyšší je ich vládca, lebo ich stvoril ten, ktorý je počiatkom a autorom krásy. Je to modlárstvo – hľadieť na mnohé krásne veci bez toho, aby sme mysleli na to, že raz príde ich západ. Aj súmrak má svoju krásu... A my všetci sme v ohrození tohto modlárstva – byť pripútaní ku krásam tu na zemi, bez transcendentnosti. Je to modlárstvo imanencie. Veríme, že veci také aké sú, sú takmer bohmi, že nikdy neskončia. Zabúdame, že zapadnú.“..

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu [2].