Z vigílie „Osušiť slzy“ s pápežom Františkom: Ježišov plač je protiliek na ľahostajnosť

...Vo chvíľach smútku, v utrpení choroby, v úzkosti z prenasledovania a v bolesti smútenia, každý hľadá slovo útechy. Veľmi pociťujeme potrebu, aby niekto stál blízko nás a spolucítil s nami. Zakusujeme, čo znamená byť dezorientovaní, zmätení, zasiahnutí tak hlboko, ako sme si nikdy nevedeli predstaviť. Pozeráme v neistote okolo seba, aby sme našli niekoho, kto bude skutočne vedieť pochopiť našu bolesť. Myseľ sa napĺňa otázkami, ale odpovede neprichádzajú. Sám rozum nie je schopný osvetliť naše vnútro, zachytiť bolesť, ktorú prežívame a ponúknuť odpoveď, ktorú očakávame. V tých chvíľach viac potrebujeme dôvody srdca, ktoré jediné sú schopné pomôcť nám pochopiť tajomstvo, ktoré obklopuje našu samotu.

Koľko smútku vídavame na toľkých tvárach, ktoré stretávame. Koľko sĺz tečie vo svete v každej chvíli, jedna iná ako druhá. A spoločne vytvárajú akoby oceán bezútešnosti, ktorá prosí o zmilovanie, spolucítenie a útechu. Najtrpkejšie sú tie, ktoré spôsobila ľudská zloba. Slzy toho, kto pocítil, ako je násilne odtrhnutý od blízkej osoby. Slzy starých rodičov, matiek a otcov, detí... Sú to oči, ktoré často zostávajú upreté na západ slnka a len s námahou vidia úsvit nového dňa. Potrebujeme milosrdenstvo, útechu, ktorá pochádza od Pána. Všetci to potrebujeme. Je to naša chudoba, ale aj naša veľkosť: vzývať Božiu útechu, ktorý svojou nežnosťou prichádza osušiť slzy na našej tvári (por. Iz 25,8; Zjv 7,17; 21,4).

V tejto našej bolesti nie sme sami. Aj Ježiš vie, čo znamená plakať kvôli strate milovanej osoby. Je to jedna z najdojímavejších stránok evanjelia: Keď Ježiš videl plakať Máriu nad smrťou brata Lazára, nedokázal ani on zadržať slzy. Bol zasiahnutý hlbokým dojatím a prepukol v plač (porov. Jn 11,33-35).  Evanjelista Ján chce týmto popisom ukázať Ježišovu účasť na bolesti jeho priateľov a zdieľanie ich skľúčenosti. Ježišove slzy znepokojili v priebehu storočí mnohých teológov, ale najmä obmyli mnohé duše, utíšili mnohé rany. Aj Ježiš zažil vo svojej osobe strach z utrpenia a smrti, sklamanie a skľúčenosť zo zrady Judáša a Petra, žiaľ nad smrťou priateľa Lazára. Ježiš «neopúšťa tých, ktorých miluje» (Augustín, In Joh 49,5). Ak Boh plakal, aj ja môžem plakať, vediac, že som pochopený. Ježišov plač je protiliek na ľahostajnosť voči utrpeniu mojich bratov. Ten plač ma učí osvojiť si bolesť druhých, mať účasť na nepohodlí a utrpení tých, ktorí zažívajú najbolestivejšie situácie. Otriasa mnou, aby ma urobil vnímavým na smútok a beznádej tých, ktorí boli obratí dokonca i o telo svojich drahých, a nemajú viac ani len miesta, kde by mohli nájsť útechu. Ježišov plač nemôže zostať bez odpovede zo strany toho, kto v neho verí. Ako on utešuje, tak sme aj my povolaní utešovať...

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu [2].