Z katechézy pápeža Františka : Nádej sveta a nádej kríža

....Ak sa ma niekto z vás opýta: „Ako sa rodí nádej?“ [odpoviem]: „Z kríža. Hľaď na kríž, hľaď na ukrižovaného Krista a odtiaľ k tebe príde nádej, ktorá viac nezmizne, ktorá trvá až po večný život“. A táto nádej vyklíčila práve vďaka sile lásky: lebo láska, ktorá «všetko dúfa, všetko vydrží» (1 Kor 13,7), láska, ktorá je Božím životom, obnovila všetko k čomu sa dostala. Tak na Veľkú noc Ježiš premenil náš hriech na odpustenie tým, že ho vzal na seba.

Počujte dobre aká je to premena, ktorú robí Veľká noc: Ježiš premenil náš hriech na odpustenie, našu smrť na zmŕtvychvstanie, náš strach na dôveru. To je dôvod, prečo sa tam, na kríži, rodí a neustále znovuzrodzuje naša nádej; to je dôvod, prečo s Ježišom môže byť každá naša temnota premenená na svetlo, každá prehra na víťazstvo, každé sklamanie na nádej. Každé, áno každé. Nádej prekonáva všetko, lebo sa rodí z lásky Ježiša, ktorý sa urobil takým ako pšeničné zrnko v zemi a umrel preto, aby dal život, a z toho života plného lásky prichádza nádej.

Keď sa rozhodneme pre Ježišovu nádej, kúsok po kúsku odhaľujeme, že víťazným spôsobom života je spôsob semienka, pokornej lásky. Neexistuje iná cesta k víťazstvu nad zlom a k tomu, aby sa svetu darovala nádej. Vy mi však môžete povedať: „Nie, je to logika prehry!“ Zdalo by sa, že je to prehrávajúca nádej, lebo ten, kto miluje, prichádza o moc. Pomysleli ste na to? Ten, kto miluje, stráca moc, kto daruje, stráca vlastnenie niečoho, a milovať je darovaním.

Logika semienka, ktoré zomrie, logika pokornej lásky, je v skutočnosti cestou Boha, a jedine táto prináša plody. Vidíme to aj na sebe: vlastnenie ženie vždy k túžbe po niečom ďalšom: získal som pre seba jednu vec a rýchlo chcem ďalšiu, oveľa väčšiu, a tak ďalej, a nikdy nie som spokojný. Je to nepekný smäd, však? Čím viac máš, tým viac chceš. Je to nepekné.

Ten, kto je nenásytný, nikdy nie je sýty. A Ježiš to hovorí jasne: «Kto miluje svoj život, stratí ho» (Jn 12,25). Si nenásytný, miluješ vlastnenie mnohých vecí, avšak... všetko stratíš, aj tvoj život, čiže: kto miluje vlastné a žije pre vlastné záujmy, nadúva sa sám sebou a prehráva.

Kto naopak prijíma, je ochotný, slúži, ten žije Božím spôsobom: je teda víťazom, zachraňuje seba samého a druhých; stáva sa semienkom nádeje pre svet. Je pekné pomáhať druhým, slúžiť druhým... Možno sa však unavíme, no nie? Život je taký, avšak srdce sa naplní radosťou a nádejou. A toto je láska a nádej dohromady: slúžiť, darovať.

Zaiste, táto pravá láska prechádza cez kríž, cez obetu, tak ako u Ježiša. Kríž je povinným úsekom cesty, avšak nie je cieľom, je úsekom: cieľom je sláva, ako nám ukazuje Veľká noc. A tu nám na pomoc prichádza ďalší prekrásny obraz, ktorý Ježiš zanechal učeníkom pri Poslednej večeri. Hovorí: «Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. No len čo porodí dieťa, už nemyslí na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek» (Jn 16,21).

Hľa: darovať život, nie ho vlastniť. A toto je to, čo robia mamy: dávajú ďalší život, trpia, no potom sú radostné, šťastné, lebo darovali ďaší život. Láska dáva radosť, privádza na svetlo život a dáva dokonca zmysel bolesti. Láska je motorom, ktorý poháňa vpred našu nádej. Opakujem: láska je motorom, ktorý poháňa vpred našu nádej. A každý z nás si môže položiť otázku: „Milujem? Naučil som sa milovať? Učím sa každý deň milovať viac?“, lebo láska je motorom poháňajúcim vpred našu nádej.

Drahí bratia a sestry, v týchto dňoch, dňoch lásky, nechajme sa zahaliť tajomstvom Ježiša, ktorý  tak ako pšeničné zrnko nám umierajúc daruje život. On je semienkom našej nádeje. Kontemplujme Urižovaného, zdroj nádeje. Kúsok po kúsku pochopíme, že dúfať s Ježišom znamená naučiť sa vidieť už teraz rastlinu v semienku, Veľkú noc v kríži, život v smrti...

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu [2].