Z homílie R. Cantalamessu: Kríž stojí, kým svet sa točí

...Bolo povedané, že «zabiť Boha je najhoršia samovražda», a to je to, čo sčasti vidíme. Nie je pravda, že «kde sa narodí Boh, tam zomrie človek» (J.-P. Sartre); opak je pravdou: kde zomrie Boh, zomrie človek.

Surrealistický maliar z druhej polovice minulého storočia (Salvador Dalí) namaľoval kríž, ktorý sa zdá byť proroctvom tejto situácie. Ohromný kríž, vesmírny, s Kristom, rovnako mohutným, videním z výšky, s hlavou naklonenou smerom dole. Pod ním však nie je pevná zem, ale voda. Ukrižovaný nie je zavesený medzi nebom a zemou, ale medzi nebom a tekutou časťou sveta.

Tento tragický obraz (v pozadí je aj oblak, ktorý môže pripomínať atómový oblak), obsahuje však aj jednu potešujúcu istotu: je tu nádej aj pre tekutú spoločnosť ako je tá naša! Je tu nádej, pretože nad ňou „stojí Kristov kríž“. To je to, čo nám dáva opakovať liturgia Veľkého piatku každý rok slovami básnika Venanzia Fortunata: «O crux, ave spes unica» - Buď pozdravený kríž, jediná nádej sveta.

Áno, Boh zomrel, zomrel vo svojom Synovi, Ježišovi Kristovi: ale neostal v hrobe, vstal z mŕtvych. «Vy ste ho, ukrižovali» – kričí Peter na zástup v deň zoslania Ducha Svätého – «ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych!» (por. Sk 2, 23-24). On je ten, ktorý «bol mŕtvy, ale teraz žije naveky» (Zjv 1,18). Kríž nestojí nehybne medzi otrasmi sveta ako nejaká spomienka na minulosť, alebo iba ako symbol. Stojí tam ako realita v činnosti, živá a konajúca. (...)

Srdce z mäsa, prisľúbené Bohom cez prorokov, je už prítomné vo svete: je to Srdce Krista prebodnutého na kríži, to, ktoré si uctievame ako „Najsvätejšie Srdce“. Pri prijímaní Eucharistie pevne veríme, že to srdce prichádza biť aj v nás. Keď budeme o chvíľu hľadieť na kríž, povedzme z hĺbky srdca, tak ako mýtnik v chráme: «Ó, Bože zmiluj sa nado mnou hriešnym!», a aj my, tak ako on sa vrátime domov „ospravedlnení“ (Lk 18,13-14).“

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu [2].