Nádej, z prísľubu vzkrieseného Ježiša – pápež František v katechéze

...Nie náhodou je medzi kresťanskými symbolmi nádeje jeden, ktorý sa mne veľmi páči: je ním kotva. Ona vyjadruje, že naša nádej nie je vágna; netreba si ju zamieňať s premenlivým pocitom toho, kto chce dychtivo zlepšiť záležitosti tohto sveta len na základe sily vlastnej vôle. Kresťanská nádej totiž korení nie v príťažlivosti budúcnosti, ale v istote toho, čo nám Boh sľúbil a čo uskutočnil v Ježišovi Kristovi. Ak nám on garantoval, že nás nikdy neopustí, ak počiatkom každého povolania je jeho «Nasleduj ma!», s ktorým nás uisťuje, že zotrvá vždy pred nami, prečo sa teda báť?

S týmto prísľubom môžu kresťania kráčať kdekoľvek. Aj krížom cez zranené časti sveta, kde sa veci nevyvíjajú dobre, my sme medzi tými, ktorí aj tam naďalej dúfajú. Žalm hovorí: «I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou» (Ž 23,4). A práve tam, kde sa rozmáha tma, je treba udržiavať zapálené svetielko.

Vráťme sa ku kotve. Kotva je nástroj, ktorý moreplavci hádžu na breh a potom uchopia lano, aby loď priblížili k brehu. Naša viera je kotvou v nebi. My máme náš život ukotvený v nebi. Čo máme robiť? Uchopiť lano: je stále tam. A poďme vpred, lebo sme si istí, že náš život je akoby kotvou, ktorá je v nebi, na tom brehu, ku ktorému prídeme.  

Iste, ak by sme sa spoliehali len na naše sily, mali by sme dôvod cítiť sa sklamaní a porazení, lebo svet sa nám častokrát ukazuje ako vzdorujúci zákonom lásky. Mnohokrát uprednostňuje zákony egoizmu. Ak v nás prežije istota, že Boh nás neopúšťa, že Boh nežne miluje nás i tento svet, potom sa perspektíva mení. „Homo viator, spe erectus“ (Človek pútnik, vzpriamený nádejou), hovorilo sa za starých čias. Ježišov prísľub «Ja som s vami» nám počas cesty pomáha zostať na nohách, vzpriamení, s nádejou, že dobrý Boh už pracuje na realizácii toho, čo sa zdá ľudsky nemožné, lebo kotva je na pobreží neba....

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu [2].