Pookriatie na duši

Strácam sa. Ale tak mi treba. Pred pár dňami som do jedného mailu napísal: „napis nieco nech pookrejem na dusi.“ A včera som v pošte našiel: „to pookriatie na dusi by som potrebovala teraz ja od teba. vymysli nieco.“ Patrí sa zjesť čo som si sám navaril... A tak som myslel a myslel a myslel pol dňa a nič som nevymyslel. Možno som nemyslel... Potom som čosi napísal a keď padol internet, celé som to stratil. Potom som znova myslel a myslel a myslel a prišiel som k tomuto:

Čo to vlastne je ono pookriatie duše? (vážne sa pýtam. Nie je to rečnícka otázka.) Prečítať si pár riadkov dobrej knihy? Smiať sa až do bruchabôľu? (neviem, či to slovo existuje) Ostať sám s Bohom? Stretnúť milého človeka? Zabudnúť na chvíľu na trápenia, starosti a bolesti? Vyplakať sa pod krížom? Cítiť sa lepšie? Úprimne sa radovať?

Neviem. Hľadám. Na presnú definíciu by som potreboval slovník slovenského jazyka alebo nejaký psychologický atlas stavov a pocitov duše. Možno by sa mi hodil filozoficko-antropologický rozbor stavu pookriatia duše (žofka, nedáš?) :) A možno by mi celá tá teória bola nanič, pretože predovšetkým potrebujem pochopiť, ako pookriatie chápeš ty, kde potrebuješ pookriať najviac, aby som nestrieľal naprázdno, aby si naozaj pookriala. Zároveň viem, že potrebuješ a chceš pookriať. Ideálna kombinácia. Postavím to celé na tom, že potrebuješ a chceš a na tvojej skromnosti. Pokúsim sa odpovedať na otázky, ktoré som položil vyššie, uvidíme, čo z toho bude...

„Prečítať si pár riadkov dobrej knihy?“ Môže byť. Milé slovo dokáže povzbudiť, „nakopnúť“. Najmä vtedy, ak je vyslovené pod autoritou Slova. Prvé slovo benediktínskej regule je „Obsculta“ – počúvaj... Počúvaj Slovo.

„Ostať sám s Bohom?“ Tato ma už ako malého chlapca naučil, že v tichu samoty sa rodia veľké myšlienky a má úplnú pravdu (o tatovi viac tu: http://www.christ-net.sk/node/196). Ostávaj s Bohom.

„Stretnúť milého človeka?“ Rozhodne áno. O to viac, ak sa stretnutie odohráva viac v rovnakom rytme tlkotu sŕdc ako na ulici či v kaviarni. Každé stretnutie je mimoriadna príležitosť sláviť a hlásať vieru. Buď hlasom.

„Zabudnúť na chvíľu na trápenia, starosti a bolesti?“ Nie, tomu neverím. Na problémy nemáme zabúdať, neriešiť ich. To by bola falošná útecha s krutými následkami po prebratí do reality. Ži v pravde.

„Vyplakať sa pod krížom?“ Áno. Slzy sú dar. Veľký dar. Skoro taký veľký ako kríž. Ten, ktorý bol kedysi nástrojom najpotupnejšej smrti sa vďaka Ježišovi stal požehnaním. Tak, ako to stojí v byzantskej liturgii: „Oslavujme Slovo... ono pre nás v tele vystúpilo na kríž, pretrpelo hrôzy smrti a vzkriesilo zosnulých.“ Ďakuj sa slzy a kríž.

„Cítiť sa lepšie?“ To mi príde ako synonymum pookriatia, ako jeho zmysel. Ani nie pre samotný pocit, ako skôr pre istotu Pánovej prítomnosti v živote. Táto istota viery je mocnejšia ako pocit. Buď vďačná za vieru.

„Smiať sa až do bruchabôľu?“ Či „Úprimne sa radovať?“ Radosť je dobrý spoločník a smiech je jej najkrajší prejav. Úprimná radosť je ten najlepší liek. Keď Gabriel prišiel k Márii, pozval ju radovať sa. Grécke XAIPE, ktoré sme preložili ako Zdravas´, znamená „Raduj sa!“

Možno máš v sebe oveľa viac otázok a oveľa menej odpovedí; možno dobre poznáš teóriu a vidíš, ako ťažko je uvádzať ju do praxe. Nevadí. Vytrvaj. „Pán ti dá porozumieť všetkému.“ (2Tim 2,7)