Naplánovali sme si túru. Žiadna pohodová prechádzka, ale rovno výstup na najvyšší albánsky vrch na hranici s Macedónskom. Najvyšší štít siaha do 2751 m.n.m. a z albánskej strany naň nevedie žiadny značkovaný chodník (Za komunizmu to bolo nemysliteľné a práve preto, že je na hranici, územie bolo podľa dostupných prameňov zamínované. Po komunizme sa ešte turistický ruch nepozviechal), takže jediná možnosť bol google earth a spomienky z minuloročného pokusu, ktorý skončil po 500 metroch výstupu kvôli dažďu.

Aké ľahké je byť kresťanom medzi kresťanmi. Aké ľahké je hovoriť o Božej láske, o skutkoch Pána v našich životoch, o slovách vo sv. Písme, keď sa rozprávame s niekým kto je veriaci ako my.

Daždivý týždeň bol dlhý. A môj dáždnik takú dlhú pracovnú dobu opäť nezvládol. Neostávalo mi nič iné ako ísť si kúpiť nový.

Jedna z najdôležitejších vecí v našom živote je modlitba.

Náš život nám často krát prinesie neočakávané situácie. Alebo lepšie povedané- stále. Sme postavení pred veci, ktorým nerozumieme, nechápeme a najradšej by sme pred nimi ušli. Život nás skúša.

Smrť.
Tak blízka človeku a predsa sa jej každý bojí. Predsa dokáže v človeku vzbudiť rešpekt a strach.

Aké zvláštne sú cesty Božie a ako veľmi im niekedy nerozumiem. Určite nie som sama. Zrazu sa nám zdá všetko úplne inak ako by sme si to predstavovali my.