Pred nedávnom som navštívil výstavu v kláštore Marienstern v Bautzene z príležitosti osláv 750 rokov jeho trvania. Časť tejto expozície mala názov „Krásne ženy“.

Skupina mladých manažérov po týždňovom školení bežala chodbami letiska. Bol piatok večer a všetci sa chceli vrátiť domov na víkend. Meškali. Ich let už bol hodnú chvíľu ohlásený.

Daj nám každodennú radosť,
lebo človek nežije iba chlebom.

Nasledujúca zmes pohotových, trefných odpovedí a prekvapujúcich gest svedčia o pápežovej mimoriadnej ľudskej vyrovnanosti. Tým viac, že väčšina z nich je improvizovaná a spontánna. Je to Karol Wojtyła v skutočnosti. Taký, aký bol a ako sa prejavoval. Jeho krásna, zdravá ľudskosť sa prejavovala humorom, tajomstvo humoru, ktorý si osvojil. Niektoré slová nás rozosmejú, iné rozplačú. Ako on sám.

„Kto nechal otvorené dvere?“ pýta sa jeden trochu zarazený monsignor zo sprievodu pápeža počas jeho cesty do Írska (september 1979). Pápež prišiel na stretnutie s írskym premiérom s polhodinovým meškaním!

„Nasledujte toho, ktorý neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10,45)
Vy ste jeho rukami a jeho srdcom pre vašich bratov a sestry:

„Nebojte sa!“