...Ako vieme, v Palestíne vždy, keď slnko zapadne, začne byť veľmi zima. Z toho dôvodu zvykli pastieri, ktorí pásli aj ovce aj kozy, na noc svoje stáda deliť. Kozy, ktoré sú pred zimou odolnejšie nechali vonku a ovciam, ktoré zimu a nepriaznivé počasie znášajú ťažšie, hľadali nejakú skrýšu, napríklad dieru v skale. Ježiš tento príklad zo života pastierov využíva na to, aby nás učil o tom, čo je v živote skutočne dôležité. Čo nám zostane, keď všetko ostatné z nášho života odíde? Iba jedno: naša láska, ktorú sme prejavili voči iným.

Kto to boli tí „iní“, ktorí v Ježišovej dobe potrebovali pomoc, bolo každému dobre známe: boli to hladní, smädní, pocestní, nahí, chorí, väzni (por. Iz 58, 6-7). Ježiš sa s týmito ľuďmi stotožňuje a hovorí, že čokoľvek niekto urobí pre jedného z týchto núdznych, urobil to vlastne jemu samému.

...Slávnosť Všetkých svätých je „naším“ sviatkom: nie z dôvodu, že my sme skvelí, ale preto, lebo Božia svätosť sa dotkla nášho života. Svätí nie sú dokonalými predlohami, ale osobami preniknutými Bohom. Môžeme ich prirovnať k vitrážam kostolov, ktoré prepúšťajú svetlo v rozličných farebných odtieňoch. Svätí sú naši bratia a sestry, ktorí prijali Božie svetlo vo svojom srdci a odovzdali ho svetu, každý podľa svojho „odtieňa“. Ale všetci boli priehľadní, zápasili na odstránení škvŕn a temnôt hriechu, aby tak dali preniknúť jemnému Božiemu svetlu. Toto je cieľ života: dávať prenikať Božiemu svetlu, a  je to aj cieľ nášho života.

Viete, milí priatelia, ktoré mesto sa rozkladá na dvoch kontinentoch? Je to Turecké mesto Istanbul, dávny Konštantínopol alebo po našom Carihrad. Jedna časť Istanbulu sa nachádza na európskom kontinente a druhá v Malej Ázii. Medzi nimi sa nachádza morská úžina Bospor. A táto úžina tvorí medzník nielen medzi dvomi časťami mesta, ale aj medzi dvoma svetadiel­mi. Obyvateľom mesta robila táto úžina vždy problém. Bol to problém komunikácie – ako sa čo najrýchlejšie a čo najpohodlnejšie dostať z jednej časti mesta na druhú? Iste najlepším riešením by bol most. Ale ako ho postaviť? Bosporský priesmyk má totiž 1,5 km a preklenúť takýto priestor mostom bolo pre ľudí nemožné. Uspokojovali sa teda s tým, čo mali: v dávnych časoch s kompami a lodičkami, v modernejších trajektami. Medzníkom a vyriešením tohto problému bol až rok 1973, kedy dol daný do prevádzky visutý most projektantov Gilberta Robertsa a jeho asistenta Williama Browna. Most má dĺžku 1560 m a po jeho 6-prúdovej vozovke prejde denne asi 200.000 vozidiel.

„Dávajte čo je cisárovo, cisárovi a  čo je Božie, Bohu!“ Tieto slová z nedeľného evanjelia nás, milí priatelia, upriamujú na jednu tému, ktorá by mala byť veľmi dôležitá pre toho, kto chce zo seba vybudovať čestný charakter  a kto si svoj život chce postaviť na správne zoradených hodnotách. Je to téma lojality. Lojalita je krásna vlastnosť a tomu, kto ju má nikdy nebudú chýbať priatelia. Je tomu tak preto, lebo lojalita je vernosť človeka voči tomu, kto mu urobil dobre; je to vďačnosť srdca za dobro, ktoré mu bolo preukázané. Lojalita je bezvýhradná oddanosť človeku ideálu či spôsobu života, o ktorého hodnote je človek presvedčený. Mať lojálneho človeka za priateľa je vzácna vec, pretože si môžeme byť istí, že nás nikdy nezradí a že nám bude verný za každých okolností.

….Svadobnou hostinou sa slávnostne začína spoločenstvo na celý život: a presne takéto spoločenstvo Boh veľmi túži mať s každým jedným z nás. Náš vzťah s ním teda nemôže byť iba vzťahom, aký majú oddaní poddaní k svojmu kráľovi, verní služobníci k svojmu pánovi alebo usilovní žiaci k učiteľovi, ale predovšetkým má byť vzťahom milujúcej nevesty k svojmu ženíchovi. Inými slovami, Pán po nás túži, hľadá a pozýva nás, a neuspokojí sa s tým, že si budeme iba plniť povinnosti či dodržiavať jeho prikázania. On chce s nami viesť pravé spoločenstvo života, vzťah založený na dialógu, dôvere a odpustení.

Toto je život kresťana: príbeh lásky k Bohu, kde sa iniciatívy veľkodušne ujíma Pán a kde sa nikto z nás nemôže chváliť výhradným právom byť jediným pozvaným: nikto nie je privilegovaný pred ostatnými, ale každý je privilegovaný pred Bohom. Z takejto nežnej a prednostnej lásky, ktorá je zadarmo, sa rodí a neustále obrodzuje život kresťanov.

...Kresťan nebol stvorený pre nudu; ale pre trpezlivosť. Vie, že aj v monotónnosti istých stále rovnakých dní je ukryté tajomstvo milosti. Sú ľudia, ktorí sa prostredníctvom vytrvalosti svojej lásky stávajú akoby studňami zavlažujúcimi púšť. Nič nevyjde navnivoč a žiadna situácia, v ktorej sa kresťan ocitá pohrúžený, nie je totálne „láskyvzdorná“. Žiadna noc nie je tak dlhá, aby nám dala zabudnúť na radosť z úsvitu. A čím je temnejšia, tým bližšie je brieždenie. Ak sme zjednotení s Ježišom, chlad ťažkých chvíľ nás neparalyzuje; a ak by aj celý svet kázal proti nádeji, ak by hovoril, že budúcnosť prinesie jedine tmavé mračná, kresťan vie, že v tej istej budúcnosti je Kristov návrat. Nikto nepozná jeho čas, nikto nevie, kedy nastane, avšak myšlienka na to, že na konci našich dejín je milosrdný Ježiš, stačí na to, aby sme mali dôveru a nepreklínali život. Všetko bude zachránené. Všetko. Budeme trpieť, prídu chvíle vyvolávajúce hnev a rozhorčenie, avšak lahodná a mocná spomienka na Krista zaženie pokušenie myslieť si, že tento život je pomýlený.

Istej matke povedali, že jej čiastočne hluchý synček je ťažkým orieškom a že ho nie je možné učiť. „Ja ho budem učiť sama”, odvetila žena. A stalo sa. Meno chlapca bolo Thomas Alva Edison, neskorší vynálezca elektrickej žiarovky, gramofónu, filmovej kamery a množstva iných vecí. V roku 1876 úradníci spoločnosti Western Union označili telefón za „hračku” a odmietli ho ako smiešnu vec. Roku 1878 sa zasa vysmial Britský parlament z Edisonovho pokusu s elektrickým svetlom. Roku 1945 admirál Leahy nazval atómovú bombu hlúposťou v tom zmysle, že nie je možné, aby fungovala. Žiaľ, ako vieme, fungovala.

Všetky tieto príbehy s mnohé im podobné, ktorých nie je málo, nás vedú k jadru dnešného evanjelia. Jeho myšlienkou je prinášanie ovocia z toho, čo máme k dispozícii. V podobenstve o vinici sa nachádzajú dvojí nájomníci. Tí prví, ktorým hospodár dôveroval a dal im všetko, čo potrebovali, aby priniesli dobrú úrodu, sklamali a úrodu nepriniesli. A druhí, ktorí prišli po nich, medzi ktorými boli možno aj tí, ktorými tí prví pohrdli, ktorí úrodu priniesli.