..Ešte mám v živej pamäti, keď som ako študent chodieval z Bratislavy domov. Spočiatku som cestoval každý týždeň a neskôr stále zriedkavejšie. V nedeľu podvečer som obyčajne odchádzal vlakom. Mama mi vždy nabalila jedlo nielen na cestu, ale i na niekoľko dní. Vždy ma odprevadila až ku dverám, dala mi krížik na čelo a pridala niekoľko slov na cestu, niekoľko praktických rád. Niekedy som dobre nevnímal obsah jej slov, pretože mi hlavou vírili myšlienky iného druhu, ale vo vlaku sa mi tie jej slová opäť vynorili z pamäti a cítil som, ako ma sprevádzajú i napriek tomu, že odzneli v minulosti.

V tomto týždni vstupujeme do obdobia Veľkého pôstu, ktorým sa každý kresťan pripravuje na prežitie najdôležitejších udalostí liturgického roka, tajomstva smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Na jednej strane túto pôstnu cestu prežíva každý človek sám, individuálne. Sám si ju naplánuje a sám ju realizuje. Ale na strane druhej žiaden kresťan nie je opusteným jedincom. Sprevádza ho Cirkev svojimi sviatosťami, ľuďmi, ktorí ho majú radi, ale i tými, ktorí ho predišli do večnosti. Skúsme si bližšie všimnúť týchto troch sprievodcov nášho duchovného života.

Z textu pre rehoľníkov a kňazov v Ekvádore, 8. júla 2015

Obraz Obetovania nám hovorí, že Panna Mária ako dievčatko si po požehnaní od kňazov sadla na schody oltára, potom sa postavila a tancovala. Myslím na radosť, ktorá sa vyjadruje v obrazoch svadby, radosť ženíchových priateľov, radosť nevesty ozdobenej svojimi šperkami. Takú radosť má človek, ktorý našiel poklad a zanechal všetko, aby ho dostal. Stretnúť Pána, žiť v jeho dome, mať účasť na jeho intimite zaväzuje ohlasovať Kráľovstvo a prinášať spásu všetkým. Prekročenie prahu chrámu si od nás vyžaduje, aby sme sa ako Mária premieňali na Pánove chrámy a aby sme sa vydali na cestu priniesť ho bratom. Panna, ako prvá učeníčka misionárka, sa po anjelovom zvestovaní bez váhania vydala na cestu do istej judskej dediny, aby sa podelila o toto nesmierne jasanie; to isté, ktoré spôsobilo, že Ján Krstiteľ sa zachvel radosťou v lone svojej matky. Kto počúva jeho hlas, «chveje sa radosťou» a stáva sa ohlasovateľom jeho radosti. Radosť z evanjelizácie pohýna Cirkev, umožňuje jej vyjsť tak ako Márii.

...zázrak z Kány sa netýka len mladomanželov. Každý človek je povolaný stretnúť sa vo svojom živote s Pánom. Kresťanská viera je darom, ktorý získavame krstom, a ktorý nám umožňuje stretnúť Boha. Viera prechádza obdobiami radosti i bolesti, svetla i temnoty, tak ako je to pri každej autentickej skúsenosti lásky. Rozprávanie o svadbe v Káne nás pozýva nanovo objaviť, že Ježiš sa nám nepredstavuje ako sudca pripravený súdiť naše viny, ani ako veliteľ, ktorý nám nariaďuje slepo plniť jeho nariadenia; prestavuje sa nám ako Záchranca ľudstva, ako brat, ako náš starší brat, Syn Otca: predstavuje sa ako ten, ktorý odpovedá na očakávania a prísľuby radosti, ktoré prebývajú v srdci každého z nás.

...Nechaj si odpustiť svoj hriech! Nech Tvoj život už nestojí na hriechu! Ja aj Ty, každý z nás potrebuje tento prejav milosrdnej lásky Otca – ODPUSTENIE.
Spomínam si, keď som bol tínedžer a zanechal som detské spôsoby, že som si nechcel priznať všetky hriechy, lebo som na to mal svoj názor. Kňazovi pri spovedi som hovoril len to, čo som si myslel, že by asi chcel počuť. Tak môj život stál na neodpustených hriechoch, lebo Otec mi mohol odpustiť len tie hriechy, ktoré som si priznal. Vo vnútri som bol nepokojný, ale úspešne som odolával a všelijako som si svoje konanie ospravedlňoval. Až po niekoľkých rokoch, keď som bol už študentom na univerzite, som si urobil kvalitné spytovanie svedomia a vykonal spoveď. Vyznal som všetku tú faloš, klamanie seba a nepriznané hriechy. Ten zážitok Otcovho odpustenia stál za chvíľu hanby, v ktorej som žaloval na seba. Všetka tá ťarcha minulosti odišla preč. Tento osobný zážitok milosti odpustenia stále oživuje a obnovuje moje srdce. Toto prajem aj Tebe.

„Slovo ‚láska‛ sa používa veľmi často a mnohokrát sa nevie, aký má presný význam. Čo je to láska? Niekedy myslíme na lásku z telenoviel, ale to nie je láska. Alebo niekedy sa môže láska javiť ako nadchnutie sa pre niekoho a potom zhasne. Odkiaľ však pochádza pravá láska? Ktokoľvek miluje, bol stvorený Bohom, lebo Boh je láska. Nepíše sa: ‚Každá láska je Boh‛, ale: ‚Boh je láska‛.“

Sv. Ján poukazuje na jednu dôležitú charakteristiku lásky Boha a to, že on miluje prvý. Dôkazom toho je scéna o rozmnožení chleba z dnešného evanjelia (Mk 6,34-44): „Ježiš hľadí na zástup a spolucíti s ním, čo nie je to isté ako uľútostenie sa nad ním,“ vysvetľuje Svätý Otec. „Lebo Ježišova láska, ktorú prechováva k ľuďom, čo ho obklopujú, ho privádza k tomu, aby s nimi znášal utrpenie, aby sa nechal vtiahnuť do života ľudí.“

..Pán biskup Viliam Judák pozval do svojej diecézy 149 irackých kresťanov. V posolstve, ktoré adresoval svojim veriacim pred Vianocami, prosil, aby sa na tých miestach, na ktorých žijú, stali hlasom v prospech nespravodlivo prenasledovaných. Pridajme sa k tomuto hlasu. Aby sme sa ich zastali tam, kde žijeme a pracujeme, aby sme sa za nich prihovárali u ľudí aj u Pána Boh, prosili za nich v modlitbách....

….Nesústreďme sa len na obavy, vezmime novú situáciu ako príležitosť a využime ju pre dobro – naše vlastné i tých, ktorí potrebujú pomoc. Keď na nich pozeráme, môžeme si uvedomiť jednu vec, ktorá azda viacerým z nás uniká: ich túžby sú veľmi jednoduché. Nemajú prehnané ambície. Sú radi, že môžu byť s rodinou a dostať skromnú šancu na nový život. Nesústreďujú sa na seba. Upriamujú pozornosť na svoje deti, pre ktoré dúfajú v lepšiu budúcnosť. Mnohých vecí, ktoré my pokladáme priam za nevyhnutné, sa dokázali zriecť. S vierou upierajú pohľad na Boha. Na betleheme v utečeneckom tábore, z ktorého k nám prišli, mohli sme to vidieť na fotografii z tábora, na betleheme bolo napísané „Náš domov je tam, kde je Ježiš.” („Our home is where Jesus is.”) To je veľmi silné.

Na začiatku roka je milé si vymeniť blahoželania. Obnovujeme tak, jedni voči druhým, túžbu, že to, čo nás čaká, bude trochu lepšie. V podstate je to znak nádeje, ktorý nás povzbudzuje a pozýva nás veriť v život. Vieme však, že s novým rokom sa všetko nezmení, a že mnohé problémy včerajška ostanú tiež aj zajtra. Takže by som vám chcel adresovať trvalé prianie reálnej nádeje, ktoré čerpám z dnešnej liturgie.

Sú to slová, ktorými sám Pán žiada požehnať svoj ľud: «Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj» (Nm 6,25-26). Aj ja vám to prajem: kiež na vás Pán zhliadne a môžete sa tešiť vo vedomí, že jeho milosrdná tvár, jasnejšia než slnko, sa každý deň nad vami rozžiari a nikdy nezapadne! Objaviť tvár Boha robí život novým. Lebo je to Otec zamilovaný do človeka, ktorý sa nikdy neunaví začať s nami odznova, aby nás obnovil. On má s nami trpezlivosť! Nikdy sa neunaví začať s nami odznova, zakaždým keď padneme. Pán však nesľubuje zázračné zmeny, nepoužíva čarovný prútik. Páči sa mu meniť realitu zvnútra, s trpezlivosťou a láskou; žiada vstúpiť do nášho života s jemnosťou, ako dážď do zeme, aby sme prinášali ovocie. A vždy nás čaká a pozerá na nás s nežnosťou. Každé ráno pri prebúdzaní môžeme povedať: „Pane, daj dnes zažiariť nado mnou tvoju tvár“. Krásna modlitba, ktorá je skutočnosťou.  ...