Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

Pozvánka do nového projektu Advent s Konferenciou biskupov Slovenska

Všetci ľudia dobrej vôle u nás i v zahraničí majú možnosť získať od Prvej adventnej nedele (29. novembra 2015) do svojho e-mailu krátke zamyslenie na tému o Božom milosrdenstve. Jedinečnú novinku pripravila Konferencia biskupov Slovenska (KBS). Hlavným partnerom projektu je Výveska.sk. Cieľom projektu, ktorý nadväzuje na podobné projekty z minulosti, je pomôcť duchovne sa pripraviť na príchod Krista, ktorý túžobne očakávame. KBS projekt pripravila pri príležitosti mimoriadneho Svätého roka milosrdenstva, ktorý ohlásil pápež František. Projekt KBS potrvá do 25. decembra 2015.

Záujemcovia môžu získať myšlienky na svoj e-mail, v slovenskej a maďarskej verzii sa budú dať prečítať aktualizovane každý deň na stránke advent.kbs.sk (alebo zamyslenia.kbs.sk), šíriť sa budú aj prostredníctvom iných médií. Záujemcovia sa môžu prihlásiť na stránke advent.kbs.sk, ktorú vytvorila redakcia TK KBS. Tí, ktorí sa zapojili do posledného z projektov (počas pôstu 2015), sú už v novom projekte prihlásení automaticky.

Tomáš Jellúš SJ: Ani vlas sa nestratí

Určite aj vás ako deti niečo vystrašilo. A mnohí z nás sme mali to šťastie, že sme mali dobrú mamu, ku ktorej sme mohli utekať a tá nás nežne pohladila po vláskoch a bolo dobre. Temnota, bolesť, strach prichádzajú aj keď sme už dospelí. Už sa hanbíme k niekomu utekať, ale stále to potrebujeme. Našťastie máme svojich priateľov, svoje lásky, ktoré nás pohladia po vlasoch a zase je dobre. Ježiš sa tiež zapája do tohto uzdravujúceho procesu a robí to ešte geniálnejším spôsobom. Nielenže vlásky pohladí a rozrušeného ducha upokojí, ale ako sme dnes čítali – postará sa, že sa nám ani jeden vlas na hlave nestratil. Jeden vlas je predsa malý detail a predsa ... Jeden vlas je symbolom toho, že Ježišovi na nás skutočne záleží a v čase utrpenia nás podrží. Neveríte? Veď paralelu nachádzame aj keď sa dvaja majú radi a mladík si odloží vlas svojej drahej, aby mu ju pripomínal, keď nie sú spolu. Ježiš sa stará, aby sa nám v prenasledovaniach neskrivil ani jeden vlas. Veľká to vec. Veru áno.

Anjel Pána so Svätým Otcom: Kristus Kráľ z lásky nezostúpil z kríža

..Ježiš sa zjavil ako kráľ – kedy? V udalosti kríža. Kto hľadí na Kristov kríž, nemôže nevidieť prekvapivú nezištnosť lásky. Niekto z vás môže povedať: ‚Ale, Otče, toto bolo zlyhanie!‛ A práve v zlyhaní hriechu – hriech je zlyhaním – v zlyhaní ľudských ambícií, tam je víťazstvo kríža, tam je nezištnosť lásky. V zlyhaní kríža je vidieť lásku, túto lásku, ktorá je nezištná, ktorú nám Ježiš dáva. Hovoriť o moci a sile pre kresťana znamená odvolávať sa na moc kríža a na silu Ježišovej lásky: lásky, ktorá zostáva pevná a neporušená, aj v konfrontácii s odmietnutím, a ktorá sa ukazuje ako zavŕšenie života stráveného v totálnom sebaobetovaní v prospech ľudstva. Na Kalvárii sa okoloidúci a vodcovia ľudu Ježišovi pribitému na kríž posmievajú a vyzývajú ho: «Zachráň sám seba, zostúp z kríža!» (Mk 15,30). - «Zachráň sám seba!» No paradoxne, Ježišova pravda spočíva práve v tom, čo na neho posmešným tónom vykrikujú jeho odporcovia: «Sám seba nemôže zachrániť!» (v. 31). Ak by bol Ježiš zostúpil z kríža, podvolil by sa tak pokušeniu kniežaťa tohto sveta. On však nemôže zachrániť sám seba práve preto, aby mohol zachrániť druhých, práve preto, lebo dal svoj život za nás, za každého z nás. Povedať ‚Ježiš dal život za svet‛ je pravdou, ale krajšie je povedať: ‚Ježiš dal svoj život za mňa‛. A dnes tu na námestí, každý z nás povedzme vo svojom srdci: ‚Dal svoj život za mňa‛, aby mohol spasiť každého jedného z nás z našich hriechov.

Pápež František v rannej homílii: Čo zostane z tejto vojny?

„Čo zostane? Ruiny, tisíce detí bez vzdelania, toľkí nevinní mŕtvi. Toľkí! A toľké peniaze vo vreckách obchodníkov so zbraňami. Ježiš raz povedal: ‚Nemožno slúžiť dvom pánom: buď Bohu, alebo bohatstvu.‛ Vojna je práve tá voľba bohatstva: ‚Vyrábajme zbrane, takto sa ekonomika trochu stabilizuje, a udržíme si ďalej náš prospech‛. Je tu jedno ošklivé slovo Pána: ‚Zlorečení!‛ Pretože on povedal: ‚Požehnaní tvorcovia pokoja!‛ Títo, čo pracujú pre vojnu, čo vytvárajú vojny, sú zlorečení, sú to zločinci. Vojna sa dá ospravedlňovať – v úvodzovkách – veľkým množstvom dôvodov. Ale keď je celý svet, tak ako dnes, vo vojne – celý svet, je to svetová vojna, po kúskoch, tu, tamto, tam, všade... niet tu ospravedlnenia. A Boh plače. Ježiš plače.“

A zatiaľ čo obchodníci predávajú zbrane, sú tu ľudia, ktorí pre pomoc človeku obetujú život, pokračoval pápež František. Tak ako to robila „ikona našich čias“, Matka Tereza z Kalkaty. A aj proti nej by sa s cynizmom mocných dalo povedať: „Nuž, čo také urobila tá žena? Stratila svoj život pomáhajúc ľuďom zomrieť? - Cesta pokoja sa nestretá s pochopením...“ Svätý Otec v závere homílie odporúčal prosiť o milosť plaču:

Z dnešného príhovoru Svätého Otca Františka pred poludňajšou modlitbou Anjel Pána - Nesledujme horoskopy, ale Ježiša

...Naším konečným cieľom je stretnutie so vzkrieseným Pánom. A ja by som sa vás chcel opýtať: koľkí z vás máte toto na pamäti? Raz príde deň, keď sa stretneme s Pánom z tváre do tváre. A toto je naším cieľom: toto stretnutie. Neočakávame nejaký čas alebo nejaké miesto, ale ideme v ústrety jednej osobe: Ježišovi. Preto otázkou nie je „kedy“ nastanú varovné znamenia posledných čias, ale to, aby nás našiel pripravených na stretnutie. A nejde ani o to, aby sme poznali, „ako“ sa tieto veci uskutočnia, ale „ako“ sa máme správať, dnes, pri ich očakávaní. Sme povolaní žiť prítomnosť a stavať našu budúcnosť s pokojom a dôverou v Boha. Podobenstvo o figovníku, ktorý vzchádza ako znamenie blížiaceho sa leta (porov. v. 28-29), hovorí, že perspektíva konca nás neodvracia od prítomného života, ale poukazuje nám na naše dni pod zorným uhlom nádeje. Je to tá cnosť, ktorá sa žije veľmi ťažko: nádej, najmenšia z cností, ale zároveň najmocnejšia. A naša nádej má tvár: tvár vzkrieseného Pána, ktorý príde „s veľkou mocou a slávou“ (v. 26), to znamená, že zjaví svoju ukrižovanú lásku premenenú vo vzkriesení. Víťazstvo Ježiša na konci čias bude víťazstvom Kríža, dôkazom, že obetovanie seba samých z lásky k blížnemu na pripodobnenie sa Kristovi je jedinou víťaznou mocou a jediným pevným bodom uprostred zmätkov a tragédií sveta.

Z rannej homílie pápeža Františka: Malé krásy pominú, veľká krása je Boh

..„Samotný Boh je tou najväčšou krásou“. Hovorí to aj žalm: „Nebesia rozprávajú o kráse Boha“. Problémom človeka však je, že často sa klania tomu, čo je len odrazom tejto nádhery a čo aj tak jedného dňa vyhasne. Alebo ešte horšie, že posluhuje ešte prchavejším pôžitkom.

Svätý Otec v homílii zdôraznil dva druhy modlárstva, do ktorých môže upadnúť aj ten, kto má vieru. Prvé liturgické čítanie (Múd 13,1-9) a žalm (19,2-3.4-5) hovoria o „kráse stvorenstva“, avšak zdôrazňujú aj pochybenie „tých, čo pri týchto pekných veciach nie sú schopní hľadieť na to, čo je za nimi, čiže transcendentnosť“, povedal pápež. To, čo v sebe tento postoj skrýva, nazval pápež František „modloslužba imanencie“. Takto sa človek pristaví pred nejakou krásou, no bez preniknutia k tomu, čo je za ňou:

Z katechézy pápeža Františka: Chráňme si rodinný stôl čerpaním z Eucharistie

...Dnes mnoho sociálnych kontextov kladie prekážky rodinnému spolunažívaniu v radosti. Je to pravda, dnes to nie je ľahké. Potrebujeme nájsť spôsob ako ho obnoviť: pri stole spolu hovoriť, navzájom sa pri stole počúvať. Nie mlčanie, také, ktoré nie je mníšskym silenciom, ale egoistickým mlčaním: každý je upätý na to svoje, na televíziu či na počítač... a spolu sa nehovorí. Nie, žiadne takéto mlčanie. Obnovme túto rodinnú vospolnosť, a to aj prispôsobenú dobe. Ako sa zdá, radostné spolužitie sa dostalo do kategórie kúpy a predaja, ale takto sa stáva niečím odlišným. Požívanie jedál už nie je naďalej symbolom spravodlivého delenia sa s dobrami, ktoré nenechá bokom toho, komu chýba tak chlieb, ako aj citové prejavy. V bohatých krajinách nás to vedie k míňaniu na nadmernú konzumáciu a potom opäť míňame, aby sme sa dali do poriadku z toho, čo sme prehnali. Takýto nerozumný „obchod“ odvracia našu pozornosť od skutočného hladu tela i duše. Keď nie je radostné spolužitie, vládne egoizmus, každý myslí na seba. Tým viac, keď reklama zredukovala hlad len na chuť dať si niečo pod zub a na túžbu po sladkostiach. Zatiaľ čo mnohí, premnohí bratia a sestry zostávajú odlúčení od stola. Je to tak trochu na hanbu, nie?

Hľaďme na tajomstvo eucharistickej hostiny. Pán láme svoje Telo a vylieva svoju Krv za všetkých. Skutočne niet rozdelenia, ktoré by mohlo vzdorovať tejto sviatostnej obete; iba postoj falošnosti, spolupáchateľstva so zlom môže vylúčiť z účasti na nej. Každé iné vzdialenie sa nie je schopné vzdorovať bezbrannej sile lámaného chleba a lejúceho sa vína, sviatosti jediného Pánovho Tela. Živej a životodarnej zmluve kresťanských rodín, ktorá predchádza, podopiera a objíma  v  dynamizme svojej pohostinnosti každodenné námahy i radosti, spolupracuje s milosťou Eucharistie, ktorá je schopná vytvárať spoločenstvo, ktoré je neustále nové, svojou silou začlenenia a spásy.

Príspevky na blogu