Často nie sme so svojím životom spokojní. Zároveň však máme strach niečo meniť, skoncovať s dôverným a odvážiť sa k vnútornému a vonkajšiemu prevratu.

Jezuita, páter John F. Kavanaugh, ktorý bol významným profesorom na viacerých univerzitách, spomína zo svojho života nasledujúcu udalosť: „Petra som stretol v r. 1975. Prišli sme v ten istý deň do komunity Archa v Bangalore v Indii. Archa je spoločenstvo, ktoré slúži za domov pre hendikepovaných ľudí. Založil ho kňaz Jean Vanier. Vo svete jestvujú tisíce takýchto domovov.

Peter bol hendikepovaný. Ja som, na rozdiel od neho, nebol; alebo aspoň tak som si to myslel. Peter mal asi 40 rokov a bol postihnutý Downovým syndrómom. Bol vystrašený a utiahnutý. Mimo svojho domova bol teraz po prvý raz. Celý život sa o neho starala matka. Teraz ju však dlhodobo hospitalizovali a tak Peter musel na ten čas ísť do Archy.

Nebo znamená svetlo. Dante rozpráva o svetle ľudského rozumu. V tomto svetle vidíme len očami. Tam hore budeme poznávať bezprostredne, svojím duchom.

...Zjednotení sme ale so všetkými svätými: nielen s tými najznámejšími z liturgického kalendára, ale aj so svätými „z dverí od vedľa“, s našimi príbuznými a známymi, ktorí sa už stali súčasťou toho veľkého zástupu. Dnes je preto rodinný sviatok. Svätí sú nám blízki, dokonca sú našimi bratmi a sestrami, ktorí sú tí najopravdivejší. Chápu nás, majú nás radi, vedia, čo je pre nás to pravé dobro, pomáhajú nám a očakávajú nás. Sú šťastní a chcú, aby sme boli šťastní spolu s nimi v raji.

Pozývajú nás preto ísť cestou šťastia, ktorú naznačuje dnešné, tak krásne a veľmi známe evanjelium: „Blahoslavení chudobní v duchu […] Blahoslavení tichí […] Blahoslavení čistého srdca...“ (porov. Mt 5,3-8). Ale, ako to, že evanjelium hovorí o blahoslavených chudobných, ale svet blahoslaví bohatých. Evanjelium hovorí „blahoslavení tichí“, ale svet blahoslaví mocipánov. Evanjelium hovorí o blahoslavených čistých, zatiaľ čo svet o blahoslavených chytrákoch a pôžitkároch. Zdá sa, že takáto cesta blahoslavenstva a svätosti vedie k porážke. A predsa, ako nám pripomína zase prvé liturgické čítanie, svätí držia v rukách palmy (porov. v. 9), čiže symboly víťazstva. Zvíťazili oni, nie svet. A vyzývajú nás, aby sme si zvolili ich stranu, tú Božiu, ktorý je Svätý.

...Októbrová kanonizácia bola slávnostná aj preto, lebo bolo svätorečených sedem osôb. Každá z nich pritiahla do Ríma veľkú skupinu veriacich. Okrem toho, medzi kandidátmi boli aj niektoré široko známe osobnosti. Mnohí sa ešte dnes pamätajú na pápeža Pavla VI., ktorý bol pred zvolením za pápeža známy pod menom Giovanni Battista Montini ako arcibiskup veľmi početnej milánskej arcidiecézy. Pri svätorečení priniesli košeľu s kvapkami krvi, ktorú mal na sebe Pavol VI. pri atentáte spáchanom na ňom na letisku v Manile na Filipínach. Ja som bol práve vtedy v manilskej katedrále a videl som škvrny krvi na bielej reverende biskupa, ktorý prekazil smrteľný úder a pribehol z letiska do katedrály.

„Vernosť je charakteristikou slobodného, zrelého a zodpovedného ľudského vzťahu. Aj priateľ je autentickým, ak ním zostáva v ktoromkoľvek prípade, inak nie je priateľom,“ uviedol pápež František. Kristus „zjavuje autentickú lásku“, je „verným Priateľom“. Platí to aj vtedy, keď pochybíme, zdôraznil pápež s vysvetlením:

„Človek potrebuje byť milovaný bezpodmienečne, a komu sa nedostane tohto prijatia, nosí v sebe určitú neúplnosť, často bez toho, aby si to uvedomoval. Ľudské srdce sa snaží zaplniť toto prázdno náhradkami, uspokojujúc sa s kompromismi a priemernosťami, ktoré sú len chabým odtieňom lásky. Rizikom je nazývať láskou predčasné a nezrelé vzťahy, s ilúziou, že človek nájde životné svetlo v niečom, čo v najlepšom prípade je len jeho odleskom. Takto dochádza k preceňovaniu napríklad fyzickej príťažlivosti, ktorá sama osebe je darom Božím, ale je zacielená na pripravenie cesty k autentickému a vernému vzťahu s človekom.“