„Nádej: hľadenie do budúcnosti. Tak, ako nie je možné žiť kresťanský život bez rozpamätávania sa na podniknuté kroky, nie je možné žiť kresťanský život bez hľadenia do budúcnosti s nádejou na stretnutie s Pánom. [Autor listu Hebrejom] hovorí krásnu vetu: ,Lebo ešte chvíľku...[a ten, ktorý má prísť, príde]’. Život je vanutie. Plynie. Keď je človek mladý, myslí si, že má pred sebou mnoho času, potom nás však život učí tie slová, ktoré hovoríme všetci: ,Uf, ako plynie čas! Tohto som poznal od malička a teraz sa žení! Ako ten čas uteká!’. [Pán] príde čoskoro. Nádej zo stretnutia s ním je však život v napätí medzi rozpamätávaním sa a nádejou, minulosťou a budúcnosťou“.

„Zamyslime sa nad tým, ako je na tom naše srdce: cítim v mojom srdci tento boj?

Pane Ježiš Kriste,
ty si ten istý včera, dnes i naveky.
Uzdrav rany našej minulosti,
požehnaj naše putovanie k jednote a voveď
nás do svojej budúcnosti,
až všetko vo všetkom zjednotíš

„Leniví kresťania, kresťania, ktorí nechcú kráčať vpred, kresťania, ktorí nebojujú za veci, ktoré prinášajú zmenu, veci nové, veci, ktoré by nám všetkým prospeli, ak by sa zmenili. Sú to lenivci, tzv. «zaparkovaní» kresťania: v Cirkvi našli dobré parkovisko. A keď hovorím kresťania, myslím tým laikov, kňazov, biskupov... Všetkých. Koľko týchto zaparkovaných kresťanov veru je! Pre nich je Cirkev parkoviskom, ktoré stráži život a kráčajú vpred so všetkými možnými istotami. Avšak títo nehybní kresťania ma pobádajú k myšlienke, ktorú nám starí rodičia hovorili už ako deťom: ,Dávaj si pozor, stojatá voda, tá, ktorá neprúdi, je prvou, ktorá sa pokazí’“. 
To, čo robí z kresťanov odvážnych ľudí je nádej, zatiaľ čo „leniví kresťania“ nemajú nádej, sú „na dôchodku“, vysvetlil Svätý Otec. Je to krásne ísť na dôchodok po mnohých rokoch práce, avšak „prežiť celý svoj život na dôchodku je strašné!“, dodal pápež. Nádej je naopak kotva, o ktorú sa treba zachytiť v ťažkých momentoch:

Astronóm Kepler v roku 1604 vypočítal pri pozorovaní konjunkcií planét Jupitera a Saturna, t. j.

Mocnejšie ako násilie

...Nenásilie sa často chápe v zmysle odovzdanosti, nedostatočnej angažovanosti a pasivity, no v skutočnosti to tak nie je. Keď Matka Tereza v roku 1979 prijímala Nobelovu cenu za mier, jasne deklarovala svoje posolstvo aktívneho nenásilia: „V našej rodine nepotrebujeme bomby a zbrane na ničenie, aby sme priniesli mier – musíme iba byť spolu, milovať jedni druhých…  A môžeme prekonať všetko zlo, ktoré je vo svete“  Sila zbraní je klamná. „Pokým si predavači zbraní robia svoju prácu, existujú chudobní šíritelia pokoja, ktorí obetujú svoj život iba preto, aby pomohli jednému človeku, a potom ďalšiemu, ďalšiemu, a ďalšiemu“; pre týchto strojcov pokoja je Matka Tereza „symbolom, ikonou našich čias“.  septembri uplynulého roku som ju s veľkou radosťou vyhlásil za svätú. Vyzdvihol som jej ochotu každému pomôcť tým, že „prijímala a bránila ľudský život, ten nenarodený i ten opustený a vyradený... Skláňala sa k vychudnutým ľuďom, na okraji cesty ponechaným smrti, a videla v nich dôstojnosť, ktorou ich Boh obdaril; umožnila ich hlasu, aby ho začuli mocní sveta a uznali svoju vinu za zločiny – za zločiny! – chudoby, ktorú sami vytvorili“.  Odpoveďou je jej poslanie – a v tomto reprezentuje tisícky, ba milióny ľudí – vychádzať v ústrety trpiacim a obetavo sa im venovať, dotýkať sa každého zraneného tela a obväzovať ho, uzdravovať každý zlomený život....

...Dnes pred betlehemským Dieťatkom chceme uznať, že potrebujeme, aby nás Pán osvietil, pretože to nie je zriedkavosťou, že sa javíme ako krátkozrakí alebo zostávame v zajatí integralistického postoja ako tí, čo sa snažia za každú cenu vtisnúť druhých do svojich vlastných schém. Potrebujeme toto svetlo, aby nám umožnilo poučiť sa z našich vlastných chýb i pokusov zlepšiť sa a prekonať seba samých; toto svetlo, ktoré sa rodí z pokorného a odvážneho vedomia toho, kto nachádza silu zakaždým opäť vstať a začať nanovo.