Letný čas.

Už skoro týždeň
podľa neho vstávame.
Zvykáme si.

A klameme sami seba.

Lebo hovoriť rannému šeru a chladu,
letný čas,

Sestrička Rita. Ako vždy usmiata, vždy pripravená prichystať kávu a vytiahnuť zo špajze nejakú dobrotu vždy nachystanú pre prípadné návštevy. Starká. Sama hovorila, že po albánsky nevie ani slovo. Ale prijať a pohostiť každého, kto sa zastaví vie. Priniesol som jej fľaštičku propolysu. Takú peknú. Tak vravím: "Keď ho miniete, nezahoďte ju, zíde sa." Ona mi na to: "Prelejem ho hneď." A ja že netreba, veď to potom bude zasa príležitosť na návštevu. Vyslúžil som si úsmev s mamičkovským: "Dúfam, že sa zastavíš skôr, ako ten propolys minieme..."

Táto obyčajná fotografia má dnes jedinú úlohu,
potešiť. :-)
Ak sa jej to podarilo,
splnila svoju "misiu".

A čo dnes čaká nás,
aká misia?

Už kvitnú fialky.
A tak som urobila pár fotiek.
Keď som ich sťahovala do počítača,
na rádiu Slovensko,
v relácii „Trendy, móda, životný štýl...“,

Veľmi dobre poznám dialóg,
ktorý nasleduje po týchto slovách.

Ale,
veľmi dobre poznám aj argumenty,
ktoré viem nájsť ja,
keď mne niekto povie:

Je presne taká ako moja životná cesta.

S polepenými či nepolepenými výtlkmi,
zákruta na zákrute,
kúsok po rovine,
potom do kopca
a potom z kopca,

Keď príde ťažká, bolestná situácia,
prídu aj otázky,
na ktoré je ťažké hľadať odpoveď.
Možno aj takáto...

Kedy je človek najviac človekom?

Keď dokáže za každých okolností milovať?