Christ-Net.Sk

Je jedno naše príslovie, ktoré hovorí: «Povedz mi, ako sa modlíš a ja ti poviem, ako žiješ - povedz mi, ako žiješ a ja ti poviem, ako sa modlíš.» Pretože keď mi ukážeš, ako sa modlíš, naučím sa objavovať živého Boha a keď mi ukážeš, ako žiješ, naučím sa veriť v Boha, ku ktorému sa modlíš, pretože náš život hovorí o modlitbe a modlitba zas o našom živote. Pretože náš život hovorí v modlitbe a modlitba zas v našom živote. Modliť sa treba učiť, ako sa učíme chodiť, rozprávať či počúvať. Škola modlitby je školou života a škola života je miestom pre školu modlitby.

A Pavol, keď učil svojho milovanému učeníka Timoteja a povzbudzoval ho k životu  podľa viery, vravel mu: „Pamätaj na tvoju matku a tvoju starú matku”. A seminaristi, keď prichádzali do seminára, sa ma často pýtali: „Otče, ale ja by som sa chcel pomodliť hlbšie, vnútornejšie…” - „Pozri, modli sa naďalej tak, ako ťa doma učili. A potom bude tvoja modlitba postupne rásť tak ako rástol tvoj život.” Modlitbe sa učíme. Tak ako v živote.

...Všetci sme potrební, najmä tí, s ktorými sa normálne neráta, lebo nezodpovedajú „úrovni doby“ alebo že „neprinášajú potrebný kapitál“ na jej budovanie. Božou svätyňou je život jeho detí, všetkých a za každých okolností, obzvlášť životy mladých bez budúcnosti, ktorí sú vystavení bolestivým situáciám bez konca a sú v ohrození, a tiež životy starých ľudí, ktorým sa nedostáva uznania a sedia zabudnutí v kúte. Svätyňou Boha sú naše rodiny, ktoré potrebujú to nevyhnutné minimum, aby sa mohli formovať a mohli sa rozvíjať. Božia svätyňa je v tvárach mnohých ľudí, ktorých stretávame na našej ceste...

Keď prichádzame do tejto svätyne, môže sa aj nám prihodiť to, čo sa prihodilo Juanovi Diegovi. Hľadieť na Matku v našich bolestiach, v našom strachu, zúfalstvách a smútkoch a spytovať sa jej: „Čo môžem darovať ja, keď som človekom bez vzdelania?“ Hľaďme na Matku očami, ktoré hovoria: „Je veľa situácií, ktoré nás oberajú o silu, ktoré nám dávajú pociťovať, že niet miesta pre nádej, pre zmenu, premenu“.

Preto verím, že dnes nám bude na osoh, keď sa stíšime a budeme na ňu hľadieť. Pozerať sa na ňu dlho a pokojne a prihovoriť sa jej tak, ako to urobil istý syn, ktorý ju veľmi miloval:

..Ešte mám v živej pamäti, keď som ako študent chodieval z Bratislavy domov. Spočiatku som cestoval každý týždeň a neskôr stále zriedkavejšie. V nedeľu podvečer som obyčajne odchádzal vlakom. Mama mi vždy nabalila jedlo nielen na cestu, ale i na niekoľko dní. Vždy ma odprevadila až ku dverám, dala mi krížik na čelo a pridala niekoľko slov na cestu, niekoľko praktických rád. Niekedy som dobre nevnímal obsah jej slov, pretože mi hlavou vírili myšlienky iného druhu, ale vo vlaku sa mi tie jej slová opäť vynorili z pamäti a cítil som, ako ma sprevádzajú i napriek tomu, že odzneli v minulosti.

V tomto týždni vstupujeme do obdobia Veľkého pôstu, ktorým sa každý kresťan pripravuje na prežitie najdôležitejších udalostí liturgického roka, tajomstva smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Na jednej strane túto pôstnu cestu prežíva každý človek sám, individuálne. Sám si ju naplánuje a sám ju realizuje. Ale na strane druhej žiaden kresťan nie je opusteným jedincom. Sprevádza ho Cirkev svojimi sviatosťami, ľuďmi, ktorí ho majú radi, ale i tými, ktorí ho predišli do večnosti. Skúsme si bližšie všimnúť týchto troch sprievodcov nášho duchovného života.