..Slová apoštola Petra veľmi dobre vyjadrujú zmysel nového stavu života, ku ktorému sme povolaní. Stávajúc sa jedným z nás, Pán Ježiš nielenže na seba prijíma náš ľudský stav, ale nás pozdvihuje k možnosti byť Božími deťmi. Svojou smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiš Kristus, Baránok bez poškvrny, zvíťazil nad smrťou a hriechom, aby nás oslobodil od ich nadvlády. On je Baránkom, ktorý bol za nás obetovaný, aby sme mohli prijať nový život spočívajúci v odpustení, láske a radosti. Všetko to, čo prijal na seba, bolo aj vykúpené, oslobodené a spasené. Iste, je pravda, že život nás stavia pred skúšku a niekedy pre to trpíme. Každopádne, v týchto chvíľach sme pozvaní zamerať svoj pohľad na ukrižovaného Ježiša, ktorý trpí za nás a spolu s nami, ako istý dôkaz toho, že Boh nás neopúšťa. Nikdy však nezabudnime, že v súženiach a prenasledovaní, ako aj v každodenných bolestiach nás vždy oslobodzuje milosrdná ruka Boha, ktorý nás pozdvihuje k sebe a vedie nás k novému životu.

...„«Človeče, prečo máš o sebe takú nízku mienku, keď si taký drahocenný pre Boha? Prečo, keď si taký ctený u Boha, sa nerozumne pripravuješ o svoju úctu? Prečo skúmaš, odkiaľ si bol vzatý a nehľadáš, pre aký účel si bol stvorený?»

Tieto slová, ktorá sme práve počuli, vyslovil sv. Peter Chryzológ, biskup Ravenny v piatom storočí po Kristovi, teda pred 1500 rokmi. Odvtedy sa zmenil dôvod, pre ktorý človek opovrhuje samým sebou, ale samotná skutočnosť sa nezmenila. V čase Chryzológa bol dôvod ten, že človek «bol vzatý zo zeme», že je prach a na prach sa obráti (Gen 3,19); dnes je dôvodom opovrhnutia to, že človek je menej než ničím v bezhraničnej veľkoleposti vesmíru.“

Ako ďalej pokračoval páter Cantalamessa, práve skutočnosť, že človek je schopný vzťahov, dokazuje, že je obrazom Boha. Citoval pri tom aj slová súčasného pravoslávneho teológa Ioannisa Zizioulasa.

...Prvé podobenstvo je situované do rámca svadobnej hostiny. Ježiš hovorí: «Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, lebo mohol pozvať niekoho vzácnejšieho, ako si ty; a prišiel by ten, čo pozval teba i jeho, a povedal by ti: ‚Uvoľni miesto tomuto.‘ ... Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto» (Lk 14,8-9). Týmto odporúčaním Ježiš nemieni dávať normy spoločenského správania, ale lekciu o hodnote pokory. Dejiny učia, že pýcha, kariérizmus, márnomyseľnosť, vystatovanie sa, sú príčinou mnohých ziel. A Ježiš nám dáva pochopiť nevyhnutnosť vybrať si posledné miesto, čiže vyhľadávať nenápadnosť a skrytosť: pokoru. Keď stojíme pred Bohom v tomto rozmere pokory, vtedy nás Boh povyšuje, skláňa sa k nám, aby nás pozdvihol k sebe; «Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený» (v. 11).

...Pohovorme si teda o pýche. Pýcha je vážny problém, a to až tak vážny, že Sväté písmo a tradícia trvajú na tom, že pýcha je „koreňom všetkých hriechov” (Ekl/Sir 9,15). Katolícka tradícia pozná zoznam siedmich hlavných hriechov a jedným z najobľúbenejších spôsobov portrétovania týchto hriechov – zvlášť, aby sa zvýraznili ich vzájomné vzťahy a prepojenia medzi nimi – je metafora stromu. Konáre, to sú jednotlivé hriechy, no kmeňom, z ktorého všetky tieto konáre vyrastajú, je pýcha.

Cirkev sa pripravuje na blížiace sa svätorečenie bl. Matky Terezy. Ako to prežívajú samotné sestry, ktorých celý svet pozná podľa ich charakteristického sárí? ...

...Matka Tereza bola v roku 1979 ocenená Nobelovou cenu mieru. Podľa slov súčasnej generálnej predstavenej Misionárok lásky, práve hodnota dôvery, odpustenia a zmierenia je jej dôležitým odkazom pre dnešný svet:

„Je to veľmi potrebné pre svet, medzi národmi, v rodinách a komunitách. Pokoj je túžbou každého ľudského srdca, ale ten je výsledkom odpustenia a úsilia o pochopenia druhej osoby, skôr než snahou byť pochopeným a mať vždy pravdu.“

...On nás privádza do spoločenstva s Otcom, kde nachádzame lásku, pochopenie a ochranu. Ale prečo je táto brána tesnou? Možno sa tak opýtať? Prečo hovorí, že je tesná? Je to tesná brána nie preto, že by utláčala, ale preto, lebo nás žiada obmedziť a zadržať našu pýchu a náš strach, aby sme sa mu otvorili so srdcom poníženým a dôverujúcim v neho, uznali sa za hriešnikov, odkázaných na jeho odpustenie. Pre toto je tesná: aby zadržala našu pýchu, ktorá nás nadúva. Brána Božieho milosrdenstva je tesná, ale vždy dokorán otvorená pre všetkých! Boh nerobí preferencie, ale vždy prijíma všetkých, bez rozdielov. – Brána tesná na zadržanie našej pýchy a nášho strachu; brána dokorán otvorená, pretože Boh nás prijíma bez rozdielov. A spása, ktorú nám darúva, je neutíchajúci prúd milosrdenstva, ktorý strháva každú bariéru a otvára prekvapivé perspektívy svetla a pokoja. Tesná brána, ale vždy roztvorená dokorán: nezabudnime na to!       

Jeden vtip hovorí, že keď zomrel istý Jozef, ocitol sa pri nebeskej bráne. Tam ho privítal anjel, ktorý mal na starosti novoprichádzajúcich. „Poď, ideme si urobiť prehliadku neba a jeho priestorov.“ Postupne prechádzali jeho sekciami. „Tu bývajú rímskokatolíci“, hovorí Jozefovi anjel, „tu zasa metodisti, a tam ďalej zasa anglikáni.“ Vtom si anjel dá na ústa prst a hovorí potichu: „Psst! Tu bývajú luteráni. Oni si myslia, že v celom nebi sú len oni!“

Nechceme, samozrejme, urážať luteránov, možno keby tento príbeh rozprávali oni, oni by namiesto seba použili katolíkov. Tento úsmevný príbeh je jednoducho poukazom na naše obmedzené chápanie Božieho kráľovstva. Pre mnohých je skutočne zábavnou myšlienka, že by si členovia rôznych kresťanských spoločenstiev, ktoré sa všetky vo svojom apoštolskom vyznaní viery, ktoré máme všetci spoločné, modlia: „verím v jednu, svätú, katolícku a apoštolskú cirkev“, mohli nebyť vedomí svojej prítomnosti v tom istom Božom kráľovstve.