..„Ale my v našom živote máme vo svojom srdci Ducha Svätého ako ,luxusného väzňa‘: nenecháme sa ním povzbudiť, nenecháme ho, aby nami hýbal. On tvorí všetko, všetko vie, vie nám pripomenúť, čo povedal Ježiš, vie nám vysvetliť to, čo sa týka Ježiša. Iba jednu vec Duch Svätý nevie vytvoriť: salónnych kresťanov. Toto robiť nevie! Nevie vytvoriť ,virtuálnych kresťanov‘, ktorí nie sú cnostní. On vytvára skutočných kresťanov, berie život taký aký skutočne je a prorocky čítajúc znamenia čias nás takto posúva vpred.“

Tento týždeň, dodal pápež František, „nám prospeje pouvažovať nad tým, čo robí Duch Svätý v našom živote“ a položiť si otázku, či nás „naučil ceste slobody“. Duch Svätý, ktorý je vo mne „ma pobáda vyjsť von: mám strach? Aká je moja odvaha, tá, ktorú mi dáva Duch Svätý, aby som vyšiel zo seba samého, aby som svedčil o Ježišovi?“ A napokon: „Ako sa darí mojej trpezlivosti v skúškach? Lebo aj trpezlivosť dáva Duch Svätý“:

...Vo chvíľach smútku, v utrpení choroby, v úzkosti z prenasledovania a v bolesti smútenia, každý hľadá slovo útechy. Veľmi pociťujeme potrebu, aby niekto stál blízko nás a spolucítil s nami. Zakusujeme, čo znamená byť dezorientovaní, zmätení, zasiahnutí tak hlboko, ako sme si nikdy nevedeli predstaviť. Pozeráme v neistote okolo seba, aby sme našli niekoho, kto bude skutočne vedieť pochopiť našu bolesť. Myseľ sa napĺňa otázkami, ale odpovede neprichádzajú. Sám rozum nie je schopný osvetliť naše vnútro, zachytiť bolesť, ktorú prežívame a ponúknuť odpoveď, ktorú očakávame. V tých chvíľach viac potrebujeme dôvody srdca, ktoré jediné sú schopné pomôcť nám pochopiť tajomstvo, ktoré obklopuje našu samotu.

Koľko smútku vídavame na toľkých tvárach, ktoré stretávame. Koľko sĺz tečie vo svete v každej chvíli, jedna iná ako druhá. A spoločne vytvárajú akoby oceán bezútešnosti, ktorá prosí o zmilovanie, spolucítenie a útechu. Najtrpkejšie sú tie, ktoré spôsobila ľudská zloba. Slzy toho, kto pocítil, ako je násilne odtrhnutý od blízkej osoby. Slzy starých rodičov, matiek a otcov, detí... Sú to oči, ktoré často zostávajú upreté na západ slnka a len s námahou vidia úsvit nového dňa. Potrebujeme milosrdenstvo, útechu, ktorá pochádza od Pána. Všetci to potrebujeme. Je to naša chudoba, ale aj naša veľkosť: vzývať Božiu útechu, ktorý svojou nežnosťou prichádza osušiť slzy na našej tvári (por. Iz 25,8; Zjv 7,17; 21,4).

...Boh nepozná našu súčasnú kultúru vyraďovania, Boh s ňou nemá nič spoločné. Boh žiadnu osobu neskartuje; Boh miluje všetkých, všetkých hľadá: každého jednotlivo! Jedného po druhom. On nepozná to slovo „odpísať ľudí“, lebo je vrchovatou láskou a milosrdenstvom.

Pánovo stádo je vždy na ceste: nevlastní Pána, nemôže si robiť ilúzie, že ho uväzní v našich schémach a v našich stratégiách. Pastiera nájdeme tam, kde sa stratila ovca. Pána teda treba hľadať tam, kde sa on s nami chce stretnúť, a nie tam, kde si my zaumienime ho nájsť! Nijako inak sa nedá skompletizovať stádo, ak nie sledujúc cestu vyznačenú milosrdenstvom pastiera. Pokým pátra po stratenej ovci, pobáda tých deväťdesiatdeväť, aby sa podieľali na zjednotení stáda. A potom nielen ovca, ktorú vzal na plecia, ale celé stádo bude nasledovať pastiera až do jeho domu, aby oslavovali s „priateľmi a susedmi“.

...My nie sme sami: Ježiš je blízko nás, medzi nami, v nás! Jeho nová prítomnosť v dejinách sa uskutočňuje prostredníctvom Ducha Svätého, skrze ktorého je možné nadviazať živý vzťah s ním, Ukrižovaným a Vzkrieseným. Duch, vliaty do nás vo sviatostiach krstu a birmovania, pôsobí v našom živote. Vedie nás pri tom, ako premýšľame, konáme, rozlišujeme čo je dobré a čo zlé. Pomáha nám praktizovať Ježišovu dobročinnú lásku, jeho darovanie sa druhým, zvlášť tým, čo sú vo väčšej núdzi.

Drahí chlapci a dievčatá, akú veľkú zodpovednosť nám dnes zveruje Pán! Hovorí nám, že ľudia spoznajú Ježišových učeníkov podľa toho, ako sa medzi sebou milujú. Láska, inak povedané, je občiansky preukaz kresťana, je jediným platným „dokumentom“, aby nás spoznali ako Ježišových učeníkov. Jediným platným dokumentom. Ak tento dokument vyprší a stále sa neobnovuje, nie sme viac Učiteľovými svedkami. Preto sa vás pýtam: chcete prijať Ježišovo pozvanie byť jeho učeníkmi? Chcete byť jeho vernými priateľmi? Skutočný Ježišov priateľ sa zásadne odlišuje vďaka konkrétnej láske, nie láske v oblakoch, nie, konkrétnej láske, ktorá žiari v jeho živote. Láska je vždy konkrétna. Kto nie je konkrétny a hovorí o láske, robí len telenovelu. Chcete žiť túto lásku, ktorú nám dáva? Chcete, či nechcete? Skúsme teda vstúpiť do jeho školy, ktorá je školou života, aby sme sa naučili milovať. A toto je práca na každý jeden deň: naučiť sa milovať.

...A tak obraz pastiera a oviec ukazuje na úzky vzťah, aký chce Ježiš nadviazať s každým z nás. On je náš vodca, náš učiteľ, náš priateľ, náš vzor, ale predovšetkým náš Spasiteľ. Nasledujúca veta v tomto evanjeliovom úryvku totiž hovorí: «Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky» (v. 28). Kto môže takto hovoriť? Jedine Ježiš, pretože Ježišova „ruka“ je zjednotená s „rukou“ Otca, a Otec je «väčší od všetkých» (v. 29).

Tieto slová nám podávajú zmysel absolútneho bezpečia a nesmiernej nehy. Náš život je plne bezpečný v Ježišových a v Otcových rukách, ktoré sú jedným a tým istým: jedinou láskou, jediným milosrdenstvom, zjavenými raz a navždy v obete kríža. Aby spasil zablúdené ovce, ktorými sme my všetci, Pastier sa stal baránkom a nechal sa obetovať, aby vzal na seba a odstránil hriech sveta. Takto nám daroval život, a to život v hojnosti (porov. Jn 10,10)! Toto tajomstvo sa obnovuje, v poníženosti, ktorá neustále prekvapuje, na eucharistickom stole. Tam sa ovce zhromažďujú, aby sa sýtili, a tam sa vytvára jednota medzi nimi a s Dobrým Pastierom.

...Raz som počul jedno pekné príslovie: „Nieto svätca bez minulosti, ani hriešnika bez budúcnosti”. Toto je to, čo robí Ježiš. Nieto svätca bez minulosti, ani hriešnika bez budúcnosti. Stačí, ak na jeho pozvanie odpovedia so srdcom pokorným a úprimným. Cirkev nie je spoločenstvom dokonalých, ale spoločenstvom učeníkov na ceste, ktorí nasledujú Pána, pretože uznávajú, že sú hriešnici a potrebujú jeho odpustenie. Život kresťana je preto školou pokory, ktorá nás otvára voči milosti.

Takýto spôsob správania však nie je vlastný tomu, kto sám seba považuje za „spravodlivého“ a nazdáva sa, že je lepší od druhých. Pýcha a povýšenosť nedovoľujú uznať si, že potrebujeme záchranu; dokonca bránia vidieť milosrdnú tvár Boha a konať milosrdne. Sú múrom: pýcha a povýšenosť sú múrom, ktorý bráni vzťahu s Bohom. A predsa, Ježišovou misiou je práve vyhľadávať každého z nás, aby uzdravoval naše rany a povolával nás nasledovať ho s láskou. Vyjadruje to jasne: «Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí» (Mt 9,12).