„Kalkatu nájdeš na celom svete. Potrebuješ na to len oči, aby si videl. Všade sú ľudia, ktorí nie sú milovaní, ktorých nikto nechce, ktorým nikto nepomôže, ktorí sú odstrčení alebo zabudnutí.

Istej matke povedali, že jej čiastočne hluchý synček je ťažkým orieškom a že ho nie je možné učiť. „Ja ho budem učiť sama”, odvetila žena. A stalo sa. Meno chlapca bolo Thomas Alva Edison, neskorší vynálezca elektrickej žiarovky, gramofónu, filmovej kamery a množstva iných vecí. V roku 1876 úradníci spoločnosti Western Union označili telefón za „hračku” a odmietli ho ako smiešnu vec. Roku 1878 sa zasa vysmial Britský parlament z Edisonovho pokusu s elektrickým svetlom. Roku 1945 admirál Leahy nazval atómovú bombu hlúposťou v tom zmysle, že nie je možné, aby fungovala. Žiaľ, ako vieme, fungovala.

Všetky tieto príbehy s mnohé im podobné, ktorých nie je málo, nás vedú k jadru dnešného evanjelia. Jeho myšlienkou je prinášanie ovocia z toho, čo máme k dispozícii. V podobenstve o vinici sa nachádzajú dvojí nájomníci. Tí prví, ktorým hospodár dôveroval a dal im všetko, čo potrebovali, aby priniesli dobrú úrodu, sklamali a úrodu nepriniesli. A druhí, ktorí prišli po nich, medzi ktorými boli možno aj tí, ktorými tí prví pohrdli, ktorí úrodu priniesli.

Don Titus zvykol hovoriť: «Lepšie je odpustiť a zabudnúť.»

Keď otvoríme akýkoľvek časopis či noviny, zapneme televíziu alebo rádio, zistíme, že väčšinou sa píše iba o tom, čo kto urobil alebo neurobil, ako sa realizoval, čo dokázal, nedokázal alebo sa chystá

Chcel by som, aby každý pochopil obrovskú milosť, ktorú Boh preukazuje vo svojom milosrdenstve, keď nám posiela utrpenie...

Ilustrácia: Paolo Veronese - Uzdravenie stotníkovho sluhu; 16 stor.

Dnešné liturgické čítanie zo Skutkov apoštolov 3, 1-10 o uzdravení stotníkovho sluhu opäť pozýva konfrontovať rozdiel medzi biblickým ideálom a súčasnosťou podľa slov dvoch pápežov:
„Cirkev musí prehĺbiť poznanie o sebe samej, musí sa zamyslieť nad tajomstvom, ktoré je jej vlastné... Z tohto jasného a činorodého poznania vyplýva spontánna túžba konfrontovať ideálny obraz Cirkvi, ako ju Kristus videl, chcel a miloval, svoju nevestu, svätú a nepoškvrnenú (Ef 5, 27), s jej skutočným výzorom, ako sa javí dnes…“:
Pavol VI. – Ecclesiam suam 10-11
František – Evangelii gaudium 26
Ako by príbeh stotníkovho sluhu dopadol podľa súčasných zvyklostí?
Prečítajte si ďalšiu biblickú karikatúru!

Nestalo sa vám, milí priatelia, že ste sa ocitli v situácii, kedy ste vedeli, že by ste mali čosi cítiť a vy ste necítili vôbec nič? Boli ste ako stvrdnutá koža na vašich chodidlách; môžete do nej pichať ihlou koľko chcete, necítite nič. O človeku, ktorý necíti nič, hovoríme že je bezcitný a že má tvrdé srdce. Je to človek, do ktorého nepreniká už nič. Jeho srdce stratilo schopnosť naladiť sa aj na ľudí aj na Boha a  od nich prijímať podnety k nevyhnutným zmenám vo svojom živote. Ježiš takého jedného spomína v dnešnom evanjeliu. Je to človek, ktorý bol v sebe uzavretý tak, že odmietol počúvať úplne každého. Jeho myseľ bola vzdorovitá, jeho vnútro pyšné, jeho srdce tvrdé. Škoda, jeho tvrdé srdce mu je k ničomu; užitočné nám je len srdce citlivé. Preto sa nečudujme tomu, čo nám prízvukuje Kniha prísloví: „Veľmi stráž svoje srdce, lebo z neho (vyvierajú) žriedla života (4, 23) a čo nás necháva štyri krát opakovať dnešná liturgia slova v žalme po prvom čítaní: „Pane, daj, aby sme počúvali tvoj hlas a nezatvrdzovali si srdcia.“