….Pripojil sa k nášmu životu, nemôže sa už oddeliť. Hral naplno! A v tomto postoji ostane verný. Boli sme vyvolení pre lásku a toto je naša identita.

Ilustračné foto Eugene Triguba
Ďalší biblický príbeh po dátume spotreby prináša zamyslenie nad malou úrodou evanjelizácie, akú v súčasnom svete pozorujeme.
Porovnanie dnešného liturgického čítania (Mt 13, 1-23) s praxou nabáda zamyslieť sa nad ovocím práce rozsievača.
(aktualizované!)
V porovnaní s Cirkvou prvých storočí je to dosť chabá bilancia. Vtedy tucet biskupov a hŕstka veriacich učeníkov dokázala prekvasiť svetovú mocnosť, akou bola Rímska ríša, v ktorej smrť bola iba druh zábavy.
Dnes svetom putuje mnoho hľadačov životnej múdrosti a spásy a šťastia, ale hoci kresťania prevádzkujú spústu internetových portálov s kresťanskými návodmi na život, kresťanské Cirkvi majú tisíce biskupov a asi pol milióna kňazov, vyše miliardy veriacich, tak v Európe sa kostoly predávajú alebo sú opustené, lebo ...?
Lebo tu niečo nefunguje! Niečo je inak, ako v prvej Cirkvi.
Odpoveď na otázku, čo to môže byť, ukazujú biblické výroky v novom kontexte - v akom sa Cirkev javí dnes:

...„Slovo „priateľ“ sa dnes stalo trochu „ošúchaným“. Žijúc a bývajúc vo veľkomestách, každý deň sa stretávame s rôznymi ľuďmi, ktorých často nazývame „priateľmi“, ale je to len určitý hovorový spôsob. A tiež v oblasti virtuálnej komunikácie je slovo „priateľ“ jedným z najpoužívanejších. Napriek tomu vieme, že povrchné poznanie nestačí na nadobudnutie tej skúsenosti stretnutia a blízkosti, na ktorú slovo „priateľ“ poukazuje.

„Vari neriadi náš život láska?

Asi sa nepomýlim, milí priatelia, keď poviem, že čnosť, ktorej Ježiš v dnešnom evanjeliu chce, aby sme sa od neho učili – čnosť tichosti –, mnohým z nás nepripadá príliš príťažlivou, o to menej ako ideál. „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom,“ hovorí. No Ježiš sa tu nepreriekol. Túto čnosť už raz spomenul, a to vo svojej reči na hore. „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme!“ hovorí v treťom blahoslavenstve. Čo je to za čnosť a prečo tichosť Ježiš pokladá za hodnotu?

Je ťažké do slovenčiny jedným slovom preložiť to, čo vyjadruje pôvodné grécke slovo praótita (v lat. mansuetudo, angl. meekness, tal. mitezza). Praótita (praeis = tichý) je stav, kedy sa človek tvárou-tvár zlu rozhodne svoje rozbúrené emócie upokojiť a odmietnuť pokušenie odplatiť sa zlom za zlo. Najlepšie by sme možno tento stav v slovenčine popísali slovami tichosť, krotkosť, pokojnosť, miernosť, ústupčivosť, pokora, trpezlivosť, skromnosť, poddajnosť.

Je jasné, že v slovníku väčšiny dnešných ľudí nič z tohto nemá miesto. Stačí sa len pozrieť na naše reakcie v každodennom živote nielen v našich rodinách, ale aj voči cudzím ľuďom. Veľké konflikty sú obyčajne výsledkom malej emocionálnej iskričky, ktorá sa včas neuhasila. Sú výsledkom situácie, kedy nebolo „múdrejšieho, ktorý by ustúpil“. Ten múdrejší, to je vlastne ten tichý. Dnešný človek má tendenciu tichosť pokladať buď za slabosť alebo za prejav nedostatku odvahy....

Pane Ježišu, ty si mal zvlášť pozornú lásku voči chorým a trpiacim na tele i na duši.

...„Stretávaš sa s Ježišom? Prosíš Ježiša?“ - Vzťah. Mohla by sa tu takmer parafrázovať Kniha Genezis:  Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k Ježišovi Kristovi a budú jedným telom (porov. Gn 2,24).
Kto sa nechá pritiahnuť k Pánovi Ježišovi týmto putom lásky a života, stane sa jeho reprezentantom, jeho „vyslancom“, najmä čo sa týka spôsobu bytia, spôsobu života. A to až do tej miery, že sám Ježiš, keď vysiela učeníkov na misiu, hovorí im: «Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal» (Mt 10,40).